Alejandra

23. kapitola

Mathias

Alejandra bola klamárka. Avšak bol by som sklamaný, ak by od svojho otca nepochytila aspoň niečo. O jej matke som toho veľa nevedel, no predpokladal som, že bola ako ostatné mafiánske manželky. Žila v ústraní, chránená ako diamant. Takisto mala byť chránená aj Alejandra a jej sestra, no jeho plán stroskotal.

Niekto s biednym odhadom na ľudí by si jej malé klamstvá nevšimol. Maximálne by ju považoval za herečku. No nie ja. V mojej práci ma chyby stáli život a peniaze. Odhaliť klamára v našom biznise bolo niekedy ťažké. No a odhaliť klamstvá ženy bolo niekedy ešte ťažšie. Najmä ak šlo o ženy, akými je Alejandra. Aj napriek jej mladému veku vystupovala dospelo, vzbudzovala rešpekt a neukazovala strach.

No ja som cez ňu videl nech sa snažila akokoľvek. Videl som jej strach, ale aj túžbu. Predo mnou nemohla poprieť nič. Keď klamala mierne sa jej chvela spodná pera, nepatrne sa vždy dotkla svojej retiazky alebo si prstami prehrabla vlasy. Všetky tie gestá vyzerali nevinne, prirodzene.

Bol som zvedavý na jej dnešnú reakciu. Trisha dnes berie Alejandru na nákupy. Volala mi Vanessa a zúfalo ma prosila, aby som niečo urobil s Alejandriným šatníkom. Moja sestra trvala na tom, že Američanka zosmiešňuje našu rodinu a jej oblečenie bezdomovca k tomuto výrazne prispieva. Samozrejme, som to považoval za ďalšiu blbosť, ktorú vyplodila myseľ mojej mladšej sestry. Priznávam, že Alejandra sa obliekala až príliš nedbalo. Neustále nosila veci, ktoré jej boli o niekoľko čísel väčšie, po dome pobehovala bosá, v šortkách alebo legínach. Aj jej vlasy vyzerali ako neučesaný chumáč kučier. No aj napriek tomu, prirovnanie k bezdomovcovi sa mi zdalo prisilné. Alejandra nebola prototyp modelky. Áno, oplývala určitou krásou, no tá bola schovaná pod jej neohrabaným zovňajškom a výbuchmi hnevu, ktoré ma rozpaľovali do nepríčetnosti.

„Ďalej!" Z myšlienok ma vyrušilo klopanie. Preklial som všetky myšlienky, ktoré sa vracali k Alejandriným perám, k jej krivkám, k jej horúcej nenávisti.

Očami som behal po faktúre poslednej dodávky, čísla boli viac než priaznivé. Všetko klapalo ako malo. Kontajneri nemeškali, zamestnanci boli spokojní a objednávky chodili z celej Európy. Keby sme rozšírili náš trh aj na Americké územie...

„Môžem prísť aj inokedy," začala Alejandra uštipačne. Zdvihol som k nej oči. Zostala stáť dosť ďaleko od môjho kancelárskeho stola. Jej oči nenápadne obzerali každý kút mojej kancelárie, no veľmi rýchlo sa vrátili ku mne, zvedavosť ju prešla. Jasné, moja kancelária nebola nič zaujímavé, aspoň na pohľad zvonka. „Martha mi povedala, že ťa tu nájdem." Povedala už zmierlivejšie. Cítila sa tu nesvoja, možno preto, že tu so mnou bola sama.

„Čo potrebuješ?" Opýtal som sa nevrlo. Vedel som, že niečo potrebovala, inak by tu nestála, a vedel som aj čo, ale bavilo ma provokovať ju. Hrať sa s ňou. Vlastniť ju.

Alejandra sa trochu ošívala, končekmi prstov sa hrala s rukávom mikiny. Nebolo jej príjemné žiadať ma o niečo. „Prišla Trisha." Vyhlásila napokon. Bola to len veta bez pointy.

„O jej návšteve som bol informovaný." Potvrdil som jej, aby vedela, že mi nehovorí žiadnu novinku. Vedel som o každom odchode aj príchode do môjho domu. Na počítači som mal zobrazený aj kamerový záznam.

„Prišla," odkašlala si, nech jej hlas znie silnejšie, „lebo by ma chcela viať von. Nákupy a tak." Dodala rýchlo.

Jeden kútik úst sa mi zdvihol dohora. Vedel som, že Alejandra nepatrí medzi ženy, ktoré o niečo prosia. Buď si nemilosrdne vezme to, čo chce alebo kašle na to. Jednoducho: všetko alebo nič. „Máš rada nákupy?" Ďalej som ju naťahoval. Vedeli sme to obidvaja. Alejandra mala na sebe aj dnes svoje zvyčajné oblečenie. Rifle, ktoré zvýrazňovali jej zadok, biele tielko a veľkú čiernu mikinu na zips, ktorá jej padala z pliec. Potlačil som potrebu vstať a strhnúť jej tú mikinu dole, a potom aj všetko ostatné...

„Nie," odvetila rázne a prinútila ma vrátiť moju pozornosť k nej. Jej odpoveď ma neprekvapila, dokonca by som bol sklamaný, ak by odpovedala niečo iné.

„Tak prečo chceš ísť nakupovať, keď to nemáš rada?" Ďalšia zbytočná otázka. Nebol som hlupák, no chcel som, aby to povedala nahlas.

„Chcem aspoň na chvíľu vypadnúť z tohto domu." Nazlostila sa. Konečne. Kučery jej spadli do tváre, no rýchlo ich odhrnula. Prepaľovala ma očami, preklínala ma ako čarodejnica.

Usmial som sa, lebo to bolo priznanie toho, že to tu nenávidí. „Pôjdu s vami ochrankári."

„Čo-čože?" Zakoktala a ani sa nesnažila zakryť svoj prekvapený výraz. Napäto čakala, či celá táto situácia nebude mať nejaký háčik. Keď chcela odísť naposledy nedovolil som jej to, teraz jej dávam slobodu, ktorú môže využiť na útek.

„Počula si," prikývol som, „Alejandra v tomto dome si nikdy nebola väzňom, ak chceš ísť nakupovať, choď. Pokojne choďte na manikúru alebo do kúpeľov, je mi to jedno."

„Je ti to jedno?" Zamračila sa. Ruky ukryla do vreciek. „Môžem ujsť." Vyhrážala sa.

„Alejandra," oslovil som ju. Nebola predsa taká hlúpa, aby si myslela, že mi môže ujsť. Ona bola americký poklad. Bohyňa ukrytá medzi sedliakmi. Mojou povinnosťou bolo chrániť ju ako krvavý diamant. „Verím ti, že nespravíš žiadnu hlúposť." Niečo mi hovorilo, že Alejandra neujde a ja som vždy veril svojim inštinktom. Navyše som sa nechcel znížiť na Derekovu úroveň. Aleajdnra si zaslúžila trochu neškodnej zábavy, zaslúžila si kamarátku.

„A čo ak predsa len nejakú hlúposť spravím?" Vyzvala Obočie nenápadne zdvihla a očiach jej hrali iskri.

Vstal som, upravil si sako a zo stola vzal sestrinu bývalú kreditku. Odkedy odišla som sa jej ani nedotkol, všetky peniaze zostali nedotknuté. Zastal som až tesne pred Alejandrou. S miernym strachom sledovala každý môj pohyb. Jej veľké oči sa odo mňa ani neodlepili.

„Ak spravíš hlúposť, budem to považovať za neposlušnosť a za neposlušnosťou nasleduje trest." Po mojich slovách Alejandra zbledla, chvíľu jej trvalo spamätať sa a nabrať stratený dych. Naše tváre boli tak blízko, že keď si oblizla pery, čakal som, že ten dotyk pocítim aj ja.

„Nemôžeš," začala roztrasene, naozaj sa ma tak bála? Mohla predsa vedieť, že ak by som jej chcel ublížiť, urobím to už dávno. „Sa ma ani dotknúť." Vydýchla.

„Šetri si dych, bábika," prehovoril som hlbokým hlasom zastretým túžbou, túto zmenu spozorovala okamžite. Presne som si vedel predstaviť, ako by som ju mohol potrestať a tie tresty by sa jej páčili. „Ver mi, že odo mňa ti nehrozí nič, práve naopak, prosila by si ma, aby som neprestal."

Alejandrine líce nabrali odtieň sýtej ružovej, páčilo sa mi privádzať ju do rozpakov. Každá reakcia jej tela bola nefalšovaná, možno to bolo jej neskúsenosťou a možno tým, že nebola ako zvyšné ženy s tučným kontom, ktoré sa tvárili, že im patrí svet.

„Vezmi si toto," do roztrasených rúk som jej vložil Vanessinu kreditku, bolo na nej dosť na to, aby si kúpila byt, ak by chcela, „kúp si niečo pekné a zabav sa. A ak ťa bude Trisha neznesiteľne týrať, povedz jej, že môže zabudnúť na ďalšie výlety s Vanessou."

Alejandra iba nemo prikývla. Jej ústa sa zmohli iba na tiché: „Ďakujem." Jej hlas znel naozaj slabo, dokonca celá vyzerala akosi vykoľajene. Rozpaky jej na tvári už odznievali, no stále boli dostatočne viditeľné.

Nemohol som si pomôcť, usmieval som sa celý čas, čo kráčala k dverám na roztrasených nohách.