Alejandra

35. kapitola

Mathias sa odo mňa vzdialil len trikrát. Vždy iba keď šiel po jedlo, ďalší drink a na toaletu. Necítiť jeho dotyk bolo odrazu akési divné, akoby mi niečo chýbalo. Cítili sa takto všetky ženy po jednom malom dobrodružstve? Odpoveď som nevedela, ale tento pocit sa mi nepáčil. On sa stal mojou novou závislosťou. No tomuto iracionálnemu pocit som odmietala podľahnúť, nech to stálo hocičo. Nepodľahnem mu ani keby malo zamrznúť peklo.

„Už je neskoro," Mathias opäť skontroloval čas na telefóne, „zavolám šoféra nech po nás príde."

„Dobre," mykla som plecom, aby som mu dala jasne najavo svoju ľahostajnosť. Pravdou však bolo, že som veľmi túžila ísť domov. „Pôjdem si pohľadať topánky." Ani som netušila, kde som si nechala topánky. Nohy ma boleli tak veľmi, že som si ich musela vyzuť.

„Čože?" Zhíkla Anna a otočila sa k nám so široko otvorenými očami. Prisahám, že tá žena mala uvi všade. Za tých pár hodín sa mi podarilo zistiť, že je milou osobou a veľmi ochranárskou. Bola to mama levica, ale mala obrovské srdce. „Ani nápad," divoko začala krútiť hlavou, „domov vás o takomto čase nepustím."

„Prosím?" Zasmiala som sa, lebo som každým kúskom tela dúfala, že som počula zle.

„Anna," vložil sa do toho aj Mathias, „bol to úžasný večer ako vždy, no na dnes toho bolo naozaj už dosť."

Mathias ma zľahka držal za pás. Augustové noci boli kratšie než by som si priala, napriek mi pohľad na nočnú oblohu vyrážal dych. Ešte nikdy som nevidela toľko hviezd, a hoci boli po celej záhrade rozvešané svetielka, vôbec to neovplyvnilo výhľad. Tichú hudbu dopĺňal spev svrčkov a žblnkot fontány. Striaslo ma od zimy a Mathias si ma k sebe pritiahol ešte bližšie, ruku mi položil na plece, aby ma aspoň trochu zohrial.

„Nonsens," zahriakla nás ihneď Anna. „Na noc zostanete tu. Maria!" Zakričala na dcéru. Tá našťastie nebola tak ďaleko a dostala sa k nám bez ťažkostí. „Dones Alejandre nejakú mikinu, srdiečko," poprosila dcéru, „a nejaké papuče."

Maria sa na mňa iba usmiala a ihneď začala šoférovať k domu. Bolo zvláštne, že Anna káže niečo priniesť svojej dcére, keď tu má služobníctvo. Najradšej by som jej za to vynadala, no ani Mathias týmto nevyzeral byť pohoršený.

„Naozaj si to vážime, ale..." Chcela som jej ponuku slušne odmietnuť, hoci ten plurál v súvislosti s Mathiasom, bol nešťastným výberom slov.

„Zlatíčko," povzdychla si Anna. Pozrela sa na mňa s pohľadom, ktorý jasne hovoril: ani ma neskúšaj presvedčiť. „Nie je potrebné, aby ste o takomto čase chodili domov, navyše so šoférom! Prespíte tu a ráno môžete ísť domov."

Netušila som, čo mala Anna za problém so šoférmi, no bola som príliš unavená na to, aby som vôbec nejaký dôvod hľadala. Jediné po čom som túžila bola moja posteľ a izba, v ktorej budem iba ja a moje myšlienky.

„Zostaneme," prisvedčil Mathias, netušila som či preto, lebo nemal náladu na hádky alebo iba využil situáciu urobiť hrozný večer ešte horším. Bavilo ho mučiť ma. Súhlasil, hoci dobre vedel, že sa tu necítim dobre. Väčšina hostí už odišla a mne začínala byť čoraz väčšia zima.

„Výborne," potešila sa Anna, akoby nás práve nedonútila zostať, „poviem chyžnej nech pripraví izby."

Skrsla vo mne iskierka nádeje, no Mathias ju zahasil prívalovou vlnou. „Postačí jedna, Alejandra zostane pri mne," zavrčal.

Striasla som sa, tentoraz nie od zimy. Anna jeho tónom nevyzerala byť prekvapená, vôbec ju to nevyplašilo, zatiaľ čo ja som úplne zbledla.

„Ako chceš Mathias," mávla rukou Anna. „Ak je s tým Alejandra v pohode..."

Pred ďalšou konverzáciou nás zachránila Maria, nehlučne zastala vedľa mňa a podala mi mikinu a papuče v tvare králika. Za iných okolností by som sa im potešila, boli rozkošné. Mali dokonca aj uši. „Naozaj ti ďakujem," usmiala som sa a rýchlo sa obliekla. Vyzerala som ako z kontajnera, ale hlavne, že mi bolo teplo.

„Juan! Čo to tam stváraš!" Annin hlas sa rozľahol po celej záhrade, presne ako keď kričala po svojej dcére. Obzrela som sa na chudáka jej manžela a okamžite som sa rozosmiala. Mariin tichý smiech dopĺňal ten môj. Juan predvádzal nejaký smiešny tanec, asi niekoho imitoval a za divákov mal deti, až kým celý nespadol do bazéna.

„Takže ty u nás ideš spať?" Spýtala sa ma Maria, keď chaos spôsobený jej rodičmi pominul. Uprene ma sledovala priateľskými očami.

„Tak sa zdá," odpovedala som jej. Nechcela som jej ukázať svoje skutočné emócie. Myslím, že videla, ako veľmi tu nechcem zostať a dúfala som, že to za vinu nedáva svojej rodine.

„Máš rada palacinky?" Snažila sa ma rozveseliť. „Budú na raňajky."

„Teším sa." Ruky som si schovala do vreciek. Nielenže tu musím trčať, ale Mathias bude prvou vecou, ktorú uvidím, keď sa zobudím. Opäť.

„Čo keby sme poobede zašli na kone, krstný? Mohli by sme Alejandre ukázať ockove stajne!" Svojim nápadom bola taká nadšená až od radosti zatlieskala.

Mathias jej postrapatil vlasy. „Ešte sa dohodneme," zasmial sa.

Rozpačito som sa vo vreckách hrala s prstami, krčila som látku a prestupovala z nohy na nohu. Želala som si nech už toto skončí. Mala by som sa tu cítiť dobre, prečo to tak nie je? Priala som si mať tu aspoň jednu priateľskú tvár. Dokonca by som sa potešila aj Vanesse, nech môžem niekomu vynadať.

„Máš rada kone?"

Z myšlienok ma vytrhla Maria, aby ma zapojila do diskusie. Snažila sa byť milá, no ja som už bola dávno za hranicou slušnosti. Papa by vôbec nebol hrdý. „Môj vzťah k zvieratám je veľmi špecifický." Odpovedala som neurčito. Zvieratá mi nevadili, ale ich spoločnosť som nijako nevyhľadávala.

Všimla som si Annu, rútila sa k nám a všetkým bolo jasné, že vystúpením svojho manžela nadšená nie je.

„Tvoj otec je neuveriteľný!" Začala lamentovať. „Prisahám, že ma z neho raz porazí. Ešteže mám teba, Boh mi doprial také dobré dieťa." Vtisla svojej dcére bozk do vlasov. „Pôjdeš, prosím ťa, ukázať svojmu krstnému jeho izbu? Určite je už pripravená."

„Áno, mama," usmiala sa Maria spokojne. Prečo nám izbu neukáže niekto zo zamestnancov? Nerozumela som, z akého dôvodu Anna posiela svoju dcéru. No to bola len prvotná myšlienka, ktorú ihneď nahradila hrôza.

Skutočný problém bol, ako mám prežiť túto noc.