Alejandra

9. kapitola

Našťastie som sa v Mathiasovom dome zabývala rýchlo. Ešte v deň môjho príchodu mi doniesli veci, no aj tak som sa do Španielska zbalila len naľahko, pretože som automaticky predpokladala, že Derek mi pomôže aj finančne. Zabývanie malo jediný dôvod, odmietala som ukázať strach. Avšak celé noci som trávila nepokojným prehadzovaním sa v posteli. Dlhé chvíle som si krátila knihami, ktoré som našla v Mathiasovej pracovni alebo telefonátmi s mojou sestrou, takže v celkovom ponímaní tejto situácie, môj pobyt tu nebol až taký hrozný. Hneď keď mi doniesli kufor, som siahla po mojich obľúbených teplákoch. Márne som dúfala, že Derek ma príde aspoň navštíviť. Istá moja časť sa na neho neskutočne hnevala. Nechal ma s cudzím človekom a ani raz sa ma neopýtal, ako sa mám. No tá druhá iracionálna časť iba chcela osobu, ktorá sa o mňa zaujíma v tomto cudzom svete.

To, čo ma skutočne začalo zožierať bola nuda. Celé dni som strávila sama, čítala som, pila veľa kávy a premýšľala o tom, že papa mal predsa len pravdu. Niekoľkokrát som sa pokúšala dovolať Derekovi, no bezúspešne. Niekedy som už bola taká zúfalá, že som si želala, aby to zdvihla aspoň jeho manželka.

No vzdať sa pre mňa jednoducho možnosť nebola. Nemohla som dovoliť, aby mal papa pravdu. Preto som si vygooglila najbližšie možné destinácie, ktoré môžem navštíviť zadarmo, väčšinou to boli iba kostoly či parky. Pravdou bolo, že veľa možností som nemala, ale nebolo to nič. A všetko bolo lepšie než nič.

Okolo ochrankára, ktorý stál pred hlavnými dverami sídla, som prešla bez povšimnutia. Teda aspoň som si to myslela. Ešte raz som si obzerala Mathiasov dom, no nebolo na ňom nič nezvyčajné. Mal okná, sivú fasádu a z jednej strany bol obrastený brečtanom. Jediné, čo na ňom bolo skutočne pekné, bol udržiavaný trávnik a záhony plné ruží, ich vôňa sa vznášala vo vzduchu a všetko vďaka nej pôsobilo sladko. Dokonca ani Derek nemal také pekné a útulné prostredie okolo domu.

Sídlo od všetkého oddeľovala veľká železná brána, čo pôsobilo naozaj čudne. Takmer, akoby to bola chránená hradba a nie vidiecky dom. Mať ochrankárov nebolo nič čudné, aj môj papa ich z času načas využíval. No z tejto brány, s nenápadnými ostňami, mal človek pocit, že je vo väzení a odrazu som si nebola istá, či má táto brána ochrániť ľudí v dome alebo má chrániť okolie pred ľuďmi zvonku.

„Seňorita! Seňorita!" Volal na mňa niekto. Tak veľmi som sa stratila vo vlastných myšlienkach, že mi chvíľu trvalo, kým som pochopila, že seňorita som ja. Keď si ochrankár uvedomil, že má moju plnú pozornosť, pokračoval: „Je mi ľúto, ale nemôžem vás pustiť von."

Nechápavo som na neho hľadela, až kým rukou neukázal na kľučku, ktorú som zvierala tak silno, až mi obeleli hánky. Kľučku som pustila a spotenú dlaň utrela do legín. Otočila som sa k ochrankárovi, aby som si ho mohla prezrieť. Tento tu vyzeral ako chlapec. Mal jasné modré oči a žiadne strnisko. Pôsobil ešte mladšie než ja, nebyť toho obleku, odhadla by som ho na čerstvých sedemnásť.

„Čože?" Obočie mi vyletelo dohora a bola som si istá, že som ho zle rozumela kvôli jazykovej bariére. Síce som ovládala angličtinu aj španielčinu, nerozumela som mu. „Čo tým myslíš, že nemôžem ísť von?"

„Pán Rossales mi prikázal vziať vás do vnútra," vysvetlil hanblivo. Keby som tohto chlapca poznala lepšie, myslela by som si, že sa začervenal.

„Ja nepoznám žiadneho pána Rossalesa," odvrkla som hneď, no veľmi dobre som vedela, kto dáva v tomto dome príkazy, a teda záhada menom Rossales bola do očí bijúca.

„Určite áno," usmial sa mladý ochrankár, „on to tu vlastní, som si istý, že..."

Zdvihla som ruku, aby som ho utíšila. „Viem si, predstaviť, kto je tvoj šéf." No hneď na to som sa zhlboka nadýchla. „Možno pán Rossales," vypľula som jeho meno ako jed, čo mi zostal na jazyku, „môže niečo prikazovať a zakazovať tebe, ale nie mne."