„Hej! Čo to má byť?!" vykríkol Maxim naštvane, no jeho reakciu som už nemala možnosť sledovať. Zoskočila som z kvetináča a čo mi nohy stačili, upaľovala som krížom cez udržiavaný trávnik k miestu, kde sa plot dal preliezť.
„Chyťte tú špiónku, dopekla!" kričal ktosi za mnou, no nebolo to dosť blízko. Mala som niekoľkosekundový náskok, kým vyšli z domu.
Potom tu bol ďalší nepopierateľný fakt. Áno, bežala som ako o život, a áno, v behu som bola dobrá, ibaže to za mnou boli chlapi. Podľa letmého obzretia som odhadovala, že Maxim a aspoň dvaja ďalší muži s priemernou výškou meter deväťdesiat a krokmi dvakrát tak dlhými ako tie moje. Muži, ktorí trávia v posilňovni hodiny, aby mali čo ukazovať, kým ja vtedy zvyčajne spolu s Willou sedím pred telkou a napchávam sa čipsami.
Dobiehali ma, a to rýchlo.
Vtom som si všimla otvorenú neveľkú bránku, zrejme nejaký súkromný vchod. Už teraz ma dobiehali, plot by som preliezť nestihla. Už som bola zhruba dvadsať metrov od brány, keď sa v nej objavil ďalší chlap. Prekvapivo, aj v tom zhone som v ňom spoznala Maximovho protivníka, o ktorom sa mi momentálne nevybavilo viac ako to, že sa volá Ryder.
„Chyť ju!" vykríkol ktosi za mojím chrbtom.
Ryder prekvapene zastal a pozrel na mňa, následne na mojich prenasledovateľov. Bránka za ním sa pomaly dala do pohybu, začala sa zatvárať. Automatické ovládanie. Dopekla!
Už-už som sa chystala zmeniť trasu, aby som vysokému brunetovi nevpadla rovno do náručia, no niečo v úškrnku, ktorým obdaril mojich prenasledovateľov, mi v tom zabránilo.
Ramenom sa zaprel do bránky a tým ju udržal na mieste. „Čo by som len pre svojho soka neurobil!" zvolal zvesela, keď som prebiehala okolo neho a vzápätí bránu pustil. Tá zapadla na svoje miesto.
Neustávala som v behu, hoci ma pálili pľúca. Srdce mi bilo ako splašené a v ušiach som počula šum vlastnej krvi v žilách. Adrenalín nepoľavil ani po niekoľkých minútach, keď som sedela vo svojom aute na ceste domov.
Taká amatérska chyba! Zabudla som vypnúť blesk. Podobný prešľap sa mi nestal už dlho – ale iba či sa týka fotenia. V bežnom živote bola smola moje druhé meno.
Pootočila som spätné zrkadlo tak, aby som sa v ňom videla. Tvár som mala stále sfarbenú dočervena, na hlave som mala čiernu kapucňu a oči, spolu s podstatnou časťou tváre, mi ukrývali obrovské čierne slnečné okuliare. Ak by ma aj nasnímala nejaká kamera, nemohli by ma identifikovať... Dúfam.
Zaparkovala som na obvyklom mieste a vystúpila. Mala som zvláštny pocit... Niečo nebolo v poriadku. Z miesta spolujazdca som vzala puzdro s fotoaparátom.
Automaticky som siahla do vrecka, keď som zachytila známu melódiu od Rihanny. A vzápätí som si uvedomila dve veľmi podstatné veci. Hudba hrá z obchodu na druhej strane ulice. A mobil vo vrecku nemám.
„Dopekla!" vyhŕkla som a zvrtla som sa k autu. Keď som iPhone nenašla ani spadnutý niekde v okolí sedadla, moja panika sa začala stupňovať. Musel mi vypadnúť pri tom behu.
Nový iPhone 6, mala som ho sotva mesiac. No to nebolo všetko. Ešte stále som nemala nastavené heslo. A ak by sa dostal k Maximovi, tak to, čo by v ňom našiel...
„To je koniec."
Vybehla som po schodoch a rázne som zaklopala na dvere bytu, ktorý som zdieľala s najlepšou kamoškou Willou. Nedočkavo poklopkávala nohou, čakajúc, kým sa Willa konečne uráči otvoriť.
Vrátiť sa tam? To nepripadalo v úvahu. Počkať, až ten mobil niekto nájde a prinesie Maximovi? Ešte horšia možnosť. Asi by bolo lepšie navždy sa s ním rozlúčiť.
Zachytila som kroky za dverami, no zarazila som sa, keď sa k nim pridružil aj chichot. Bol to špecifický druh chichotu, ktorý Willa používala výlučne pri flirtovaní. Ona tam niekoho má?!
Dvere sa rozleteli a zjavila sa v nich Willa so zásterou okolo pása. Jednou rukou si pri uchu držala mobil a druhou, v ktorej mala varešku, mi divokou gestikuláciou naznačila, aby som vošla dnu, ale mlčala. Vzápätí sa znova zachichotala.
„Samozrejme, bude tam. Na to osobne dohliadnem. Tak zatiaľ," zaštebotala a položila.
„Máš rande!" oznámila mi vzápätí a súčasne zabuchla dvere. Oči jej svietili a pery mala roztiahnuté v širokom úsmeve. „Teba a tvoje úžasné vzťahy už zrejme aj ten mobil ľutuje."
„Počkať, čo?" nechápala som. „Mobil?"
Willa mi prehodila ruku okolo pása a ťahala ma do kuchyne, kde jej už čosi priháralo na sporáku. „Práve mi volal nejaký chlap s neskutočne božským hlasom. Našiel tvoj mobil a chce ti ho vrátiť. Takže... som vám na zajtra dohodla rande v mojej kaviarni."
Nezmohla som sa na slovo. Fajn... tak že sa môj mobil nájde takto skoro, to som rozhodne nečakala. No bol tu ďalší háčik. Kto ho našiel? „Predstavil sa ten chlap?"
„Nie," pokrútila Willa hlavou a krátke rovné vlasy sýtej fialovej farby jej poletovali okolo tváre. „Ale prisahám, že tak neskutočne sexi hlas som asi ešte nepočula. Hlboký, trochu arogantný, zvodný, ako stvorený na sex po telefóne," básnila a mávala vareškou vo vzduchu.
S ťažkým výdychom som klesla na stoličku a zaborila som si tvár do dlaní. Ako stvorený pre sex po telefóne... To Maximov hlas presne vystihovalo.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
