Faster

1o.

Strojene som sa usmievala do objektívov, ktoré zbesilo zachytávali každý náš krok. Maxim mi stisol dlaň a po kamennej ceste sme prešli bránou vedúcou k honosnej vile. Tam nás už fotografi neprenasledovali.

S úžasom som sledovala trojposchodovú vilu s bielymi stenami, za akú by sa nemusel hanbiť žiaden milionár. „Kto, dopekla, je tá Molly?" spýtala som sa Maxima ticho.

„Dcéra Agathy a Davida Hamiltonovcov, majiteľov Hamilton Publishing. Je to oslava ich výročia a zároveň narodeninová oslava ich dcéry Molly. Ich predstavy o ideálnej oslave sa ale veľmi nezhodujú, takže kým vo vile sa koná oslava jej rodičov, v suteréne prebieha párty podľa jej štýlu."

Pohľadom som skúmala množstvo ochrankárov, ktorí sa popri vile pohybovali. Popri nás prichádzalo niekoľko ďalších ľudí, ktorí sa delili na dve časti. Jedni smerovali k hlavnému vchodu obkolesenému trojicou ochrankárov, tí ďalší mierili k menej nápadným dverám, kde sa nachádzali ďalší dvaja ochrankári.

„Cez hlavný vchod pustia iba tých, ktorí sú pozvaní na oslavu Hamiltonovcov," vysvetlil mi Maxim a spolu sme kráčali tým smerom. „Bočný vchod vedie rovno do suterénu, na Mollinu párty."

„Max O'Neil," predstavil sa vyhadzovačom a jeden z nich zalistoval v zozname. Kývol na ďalšieho a ten nám podržal dvere.

Aj vstupná hala tejto vily mi pripomínala kráľovský palác. Strop siahal do výšky bezmála ôsmich metrov. Steny béžovej farby boli zdobené obrazmi, zrejme šlo o členov rodiny Hamiltonovcov a ich predkov. Tmavočervený koberec s perzskými vzormi tlmil naše kroky. Nedalo sa pochybovať o tom, že ľudia vlastniaci toho sídlo majú peňazí na rozhadzovanie.

Ďalší dvaja muži nám otvorili dvojkrídlové dvere, ktoré sa nachádzali na konci chodby. Pár krokov a my sme sa ocitli v ohromne veľkej a nádhernej sále plnej zbohatlíckej smotánky.

Niekoľko párov očí upútal náš príchod a ja som znervóznela. Tep sa mi zrýchlil a v hrdle mi náhle vyschlo. Vrhla som plachý pohľad na Maxima.

„Som s tebou," šepol a hrejivo sa na mňa usmial. Bol uvoľnený a pokojný, on sa v takejto spoločnosti cítil ako doma. Jehootec vlastnil francúzske vydavateľstvo a bol spisovateľom a mama bolavýznamná sudkyňa. Nepochybovala som o tom, že v podobnom prostredí vyrastal.

„Najvýznamnejší sponzor nášho tímu," pošepol mi Max a ja som nasledovala jeho pohľad k zavalitejšiemu mužovi okolo päťdesiatky, ktorý sa k nám s úsmevom blížil.

„Maximilian!" oslovil ho muž s vrelým úsmevom a stisol mu dlaň. „Som rád, že vás znovu vidím." Muž ma obdaril úsmevom, ktorý som sa prinútila opätovať. „Dokonca v tak krásnej spoločnosti."

„Lily, toto je jeden zo sponzorov môjho tímu, Russel Reyes. Russel, toto krásne stvorenie je moja priateľka Lily Greenová," zoznámil nás Max.

Natiahla som k mužovi dlaň, no namiesto toho, aby mi ňou potriasol, venoval mi na chrbát dlane elegantný bozk a mne do tváre stúpla červeň. „Rád vás spoznávam, Lily," prehovoril s prehnaným úsmevom.

„Aj ja vás," usmiala som sa.

Reyes ma ešte chvíľu hltal pohľadom a potom preniesol pozornosť na Maxima. Ich rozhovor týkajúci sa Majstrovstiev Ameriky, ktoré sa mali konať o tri mesiace, som po niekoľkých minútach prestala vnímať.

Maxim sa usilovne snažil vyhýbať sa novinárovi, ktorý bol pozvaný na oslavu. Neverila som tomu, že ho neustále rozhovory prevažne o peniazoch, pretekaní a podnikaní bavia, no zrejme to preňho bol lepší variant ako novinár.