Faster

36.

Max

Mlčky som zízal na displej svojho mobilu. Na oznámenie o dvoch neprijatých hovoroch z čísla, na ktoré som už aj zabudol, že ho mám. Otec.

V priemere sa ozýval tak raz za dva roky. Výkyvy medzi tým však neboli pravidelné a ja som tiež nemal vo zvyku mu dvíhať. Naposledy som s ním hovoril pred deviatimi rokmi a nemienil som túto líniu narúšať.

Veľmi dobre som vedel, že to mohlo byť omnoho horšie. Mohol byť závislý alebo piť. Mohol nás mlátiť. Namiesto toho bol len večne zahĺbený do seba, často chrlil hlboké frázy a nikdy sa neuspokojil so životom, aký mal. Šiel za tým najlepším, čo mohol mať, no po nejakej dobe sa našlo niečo, čo ho zlákalo natoľko, že zabudol na to, čo mal.

Nebol zlý ani nevďačný. Nevyčítal nám, že nie sme tým, po čom túžil. Vyčítal to sebe, no napriek tomu sa nedokázal ovládnuť.

Žili sme v Mníchove. Keď som mal sedem, otec dostal miesto v istom významnom francúzskom magazíne. Musel však pracovať zo Strasbourgu. Mama si ale nemohla dovoliť iba tak sa presťahovať. V Mníchove bola veľaváženou sudkyňou a lepšie miesto by už nenašla.

Ale Strasbourg nebol až tak ďaleko. Spočiatku otec chodil domov každý druhý týždeň. Postupne však chodil menej a menej často. A aj keď prišiel, často bol mysľou úplne niekde inde. V Strasbourgu, ako mu vyčítala mama. Často sa kvôli tomu hádali.

Potom sa u nás začal objavovať ten muž. Elegantné topánky, oblek – no nie taký drahý, aký na sebe zvykli nosiť mamini kolegovia z práce – a jastrabí pohľad, ktorému nič neuniklo. A čierny kufrík. Taký kufrík, v ktorom som si predstavoval ukrytú obrovskú hromadu peňazí, zbraň alebo nieč zakázané, hoci muž pôsobil trochu ako policajt.

Mama mi ho nikdy nepredstavila a zakázala mi o ňom komukoľvek povedať. Vždy prišiel, zmizol v maminej kancelárii a po polhodine zmizol. A zakaždým jej zaručene pokazil náladu. Zvyčajne zavolala Lisu, dievča od susedov, a zaplatila jej dosť na to, aby na mňa dávala pozor a neodvážila sa namietať. Mama sa zavrela v izbe a minimálne pol dňa odtiaľ nevyšla.

Vtedy som tomu nechápal. Prečo je otec preč? Prečo sa s mamou hádajú? Prečo je stále smutná? Kto je ten záhadný muž s kufríkom? Prečo to nemôže byť ako predtým?

Na deviate narodeniny mi mama usporiadala oslavu. Boli tam všetci moji kamaráti zo školy, obrovská torta, darčeky, všetko, čo som si len zmyslel. Všetko okrem otca.

„Kde je papa? Sľúbil mi, že príde!"

„Nepríde, Max. Má veľa práce a-,"

„Musí prísť! Sľúbil mi to!"

„Max..."

„Prosím, mama, musí prísť!"

„On už nepríde, Maximilian!" vybuchla a v očiach sa jej zaleskli slzy. „On už nepríde." Chytila ma za ruku a kým som stihol protestovať, zatiahla ma do svojej pracovne. Nikdy ma tam nebrávala. Odomkla jednu zo zásuviek svojho stola a vytiahla odtiaľ hromadu papierov, ktoré hodila na stôl. „Už preňho viac nie sme na prvom mieste."

Stôl bol plný papierov s poznámkami, adresami, fotkami. Jedna z nich mi padla do oka. Váhavo som ju vytiahol z kopy. Zovrelo mi hrdlo pri pohľade na môjho otca na fotografii. Na perách mal svoj oslnivý úsmev a držal za ruku svetlovlasé dieťa.

Vzal som ďalšiu fotku. Bol na nej otec s nejakou ženou. A potom ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu. Všade sa opakovali tie isté tváre. Môj otec, krásna, mladá hnedovláska a plavovlasý chlapec, mladší odo mňa.

Bolelo to. Trhalo to vo mne všetky tie presvedčenia o tom, aký je môj ocko úžasný. Zradil nás. Opustil nás. Našiel si novú rodinu, nového syna. A ja... ja som preňho bol druhoradý. Nenávidel som ten pocit.

V ten deň som sa zaprisahal, že nikdy, za žiadnych okolností, už viac nebudem pre nikoho druhý.

•••

Klopanie ma prinútilo zdvihnúť hlavu od jantárovej tekutiny v pohári. Chvíľu som zvažoval, že sa budem tváriť, že nie som doma, no napokon som sa predsa len postavil a odšuchtal k dverám. Ak by to bol ktokoľvek iný, neobťažoval by som sa otvárať dvere. Ale bola to Lily. Nebol som si istý, prečo ju vlastne púšťam dnu. Bol som si istý, že mi dnes náladu nevylepší vôbec nič.

Kvôli nabitému programu som ju nevidel pár dní. Prinútil som sa k úsmevu. „Ahoj, ryšavka."

„Ahoj, pretekár," pousmiala sa.

Neubránil som sa úškrnku a vtiahol som ju dnu. „Zdá sa, že moja mizerná nálada je nákazlivá."

„Nie, to nie je tebou," potriasla hlavou. „Len..." začala, no stíchla.

Spoza jedinej rastliny, ktorej život v mojom byte bol plný utrpenia, som vylovil balíček cigariet. „Dáš si?" nadvihol som obočie.

Lily prekvapene nadvihla obočie. „Ty fajčíš?"

„Nie, ale... dnes jednu fakt potrebujem."

Lily ma nasledovala na balkón a po chvíli si aj ona z balíčka vytiahla cigaretu. Na parapetnej doske sa aj teraz našiel nejaký zatúlaný zapaľovač, ktorého vlastník bol zrejme príliš opitý na to, aby si naň spomenul. Nepamätal som si, kedy naposledy som tu videl vlastný zapaľovač. Šťukol som a naše tváre osvetlil plameň ohňa. Najprv som pripálil Lily a potom aj sebe.

Oprel som sa o zábradlie a zhlboka som potiahol. Červená obloha na západe postupne tmavla, no inak nič ani zďaleka nenaznačovalo tomu, že je večer. Mesto žiarilo svetlami, z ulice dolu pod nami sa ozýval hluk áut a občasné trúbenie. Ustavičné blikanie reklamných tabúľ, semaforov, svetiel áut. A vždy sa našli nejakí ľudia, ktorí sa kamsi ponáhľali. Nie, toto nebolo žitie života naplno. To bolo utekanie ku smrti, ktorá kdesi na konci čakala s otvorenou náručou. Pripadalo mi to, akoby som bol jediný, kto má čas zapáliť si a dumať nad nekonečným chodom sveta.

„Max?" prerušila Lily to pokojné, ponuré ticho medzi nami. Odtrhol som zrak od svetiel pod nami a vyhľadal som jej sivozelené oči. „Ak by mal tvoj kamarát tajomstvo, ktoré tajil pred všetkými, a ty by si naň náhodou narazil, povedal by si mu, že o tom vieš?"

Prekvapene som zažmurkal. Sobota, jedenásť hodín večer, dva poháriky whisky v krvnom obehu a cigareta medzi perami. To bol ten ideálny stav na rozmýšľanie nad odpoveďami na otázky, ktoré by som za iných okolností ponechal bez odpovede. „Ak by to bol dobrý priateľ, na ktorom mi záleží, tak áno. Mal by to vedieť. Možno by ten kamarát bol chvíľu naštvaný. A možno by bol v kútiku duše rád. Možno ho to tajomstvo ťažilo a rád by sa o ňom s niekým porozprával, no bál sa to niekomu povedať. Možno to je v konečnom dôsledku preňho dobré. Takže... áno, povedal by som mu to."

Na malú chvíľu medzi nami zavládlo ticho. Potom som na sebe opäť pocítil Lilin pohľad. „Čo môže za tvoju nanič náladu?"

S povzdychom som potiahol z cigarety. „Ani neviem. Nostalgia? Alebo to je možno tým, čo je dnes za deň. Neznášam tento deň."

Lily si ma zvedavo premeriavala pohľadom. „Čo je dnes za deň?" spýtala sa tónom, ktorý ma varoval, že sa nevzdá odpovede.

„Mám narodeniny," prevrátil som očami.

Prekvapene zažmurkala a chvíľu ma pozorovala tými veľkými očami. Vzápätí som ucítil medzi rebrami ostré bodnutie. „Au! Čo to má byť?" protestoval som zamračene.

„Máš narodeniny a nič mi nepovieš?!" vyhŕkla dotknuto.

„Nie som jeden z tých narodeninových ľudí," prevrátil som očami. „Nemám ich rád a neoslavujem ich."

V očiach jej zaiskrilo. Takým spôsobom, že to vzbudilo pozornosť každej mojej bunky a zároveň ma inštinkty varovali, aby som si dával pozor na to, čo ešte len príde. „To sa dnes večer zmení, môj drahý oslávenec."