Faster

35.

„Ahoj, Lily," usmiala sa na mňa sestrička na recepcii kliniky. „Ideš za otcom?"

„Áno, za ním," opätovala som žene v strednom veku úsmev.

„Spomínal, že sa zastavíš. Mal by byť vo svojej kancelárii."

„Ďakujem, Marie," poďakovala som jej a zamierila som k výťahu. Vyviezla som sa na tretie poschodie a zamierila som ku otcovej kancelárii. Počas strednej som tu trávila veľa času. Istý čas som dokonca uvažovala o štúdiu medicíny, no láska k umeniu to prevýšila.

Zaklopala som a začula som kroky za dverami. Po chvíli sa v nich zjavil môj otec. „Lily," vyhŕkol prekvapene. „Nečakal som ťa tu tak skoro."

„Je jedna, ako sme sa dohodli," zasmiala som sa. „Ale počkám, ak máš niečo dôležité."

„Nie, len poď ďalej," usmial sa otec a ustúpil z dverí. „Pri mojej novej asistentke plynie čas akosi rýchlejšie."

Vošla som do kancelárie a zrak mi padol na dievčatko v otcovom kresle. Tmavé vlasy ostro kontrastovali s bledou pokožkou. Vyzerala na desať, no vedela som, že jej vek skresľuje choroba. Pravdepodobne bola o dva alebo tri roky staršia.

Pri pohľade na mňa sa dievčatku rozžiarili oči a pery sa jej roztiahli do úsmevu. „Ty si Lily."

Prekvapene som sa usmiala a pozrela som na otca, no ten tiež vyzeral trochu zaskočene. Položila som obed, ktorý som mu priniesla, na stôl a podišla som k dievčaťu. „To som. A ako sa voláš ty?"

„Nadya," odvetilo dievča a zvedavo si ma prezeralo. „Jonathan o tebe často rozpráva."

Neubránila som sa úsmevu. „Naozaj?"

„No čo?" nadvihol otec obočie. „Už nemám vlasy ani motorku, ktorými by som sa chválil."

Iba som nad ním s úškrnkom potriasla hlavou. „Priniesla som ti obed. Zjedz to, kým to vychladne."

„Teraz znieš čisto ako svoja matka," usmial sa.

„Ani náhodou," ohradila som sa. „Mama by-," začala som, no zmĺkla som pri pohľade na fotografiu na stene. Fotografiu mňa.

Vstala som a podišla bližšie. Vlasy mi voľne dopadali na chrbát a žiarili v slnečných lúčoch. Na fotke som sa smiala, no nehľadela som do objektívu. V pozadí bolo vidno zelený, rovno zastihnutý trávnik. Mohlo to byť vo West Hille, no netušila som, kto tú fotku mohol urobiť. „Odkiaľ to máš?"

Môj otec na mňa pozrel s nevinnosťou šteňaťa, akoby sám netušil, odkiaľ sa tá fotka nad jeho stolom vzala. „Ten zdroj si nechám pre seba, keďže sama mi žiadne fotky nie si ochotná dať."

Zamračila som sa, no vedela som, že s ním nehnem. Boli sme rovnako tvrdohlaví. „Tak mi ukáž tie podklady, kvôli ktorým som prišla." Otec ma poprosil o urobenie nejakých grafických návrhov pre jeho nadáciu.

„To ti môžem poslať e-mailom," mávol rukou. „Zavolal som ťa, lebo som ťa chcel vidieť. Nedávno som stretol Willu a tá sa mi posťažovala, že odkedy chodíš s Maxom, takmer všetok čas tráviš v ateliéri alebo vo West Hille."

„Akoby ona celý ten čas sedela doma a osamotene plakala do vankúša," uchechtla som sa. „Dokedy tie návrhy potrebuješ?"

„Nesúri to," mykol ramenom. „Ale ak by to šlo, ešte tento mesiac. Nieže to zapadne prachom na dne šuplíka."

Na dne šuplíka ešte stále spočívali fotografie Rydera. „Neboj, na budúci týždeň to snáď budeš mať hotové," usmiala som sa.

Zvonenie mobilu prerušilo našu konverzáciu. Otec to rýchlo zdvihol, rovnako ako všetky hovory. „Prosím?" Na pár sekúnd nastalo ticho. „Samozrejme, hneď som tam. Vezmite mu krv a pošlite ju na okamžitú analýzu." Otec zrušil hovor a rázne zamieril k dverám, no vzápätí sa zarazil a obrátil sa ku mne a Nadyi. „Lily, mohla by si Nadyu odprevadiť do jej izby?" spýtal sa otec skôr zo slušnosti, pretože vedel, že to urobím. Bradou ukázal na invalidný vozík pri stene.