Faster

42.

Max

Tri a pol sekundy.

„Toto je vaša prvá prehra v tomto ročníku Majstrovstiev. Čo-,"

Tri a pol sekundy ma delilo od výhry.

„Čo hovoríte na dnešný závod? Stálo za vaším zlyhaním počasie?"

Zlyhanie. Prehral som. Prvý raz za posledný rok a pol som v nejakom závode prehral.

„Skončili ste druhý. Stále ste vo vedení, no Ryder Keller vám šliape na päty. Myslíte si, že-,"

Zabuchol som novinárom dvere pred nosom a rázne kráčal chodbou. Prehral som to.

Počul som v ušiach šum vlastnej krvi. Zaťal som sánku a s tlmeným výkrikom som udrel päsťou do steny. Opadol z nej kúsok omietky.

Prehral som.

V ceste sa mi objavil Sai. „Max, je tu-,"

„Zmizni mi z očí," zavrčal som a prešmykol som sa popri ňom. Vrazil som do miestnosti a po troch krokoch som ustrnul.

On sa už nevráti, Max. Našiel si novú ženu, novú rodinu. Mamine slová mi znovu a znovu behali hlavou. Pred očami som znovu videl tú fotografiu a mená na jej spodnej hrane sa mi vryli do pamäte naveky. Claudia Kellerová. Fryderyk Keller.

Neveriacky som zízal na osobu pred sebou. Vzápätí som sa sarkasticky rozosmial. Tento deň už naozaj nemôže byť lepší. „Lily, nechaj nás, prosím," povedal som bez toho, aby som na ňu pozrel.

„Čo tu chceš, otec?" sykol som, keď sa za Lily zavreli dvere.

„Prišiel som pozrieť svojho syna."

Neubránil som sa sarkastickému uchechtnutiu. „Naozaj? A ktorého syna? Myslím, že naposledy som dosť jasne povedal, že ťa už nikdy nechcem vidieť."

Sťažka povzdychol. „Maximilian."

Povzdych, oslovenie, pohľad. To ma podráždilo ešte väčšmi. „Prestaň so mnou hovoriť ako s dieťaťom."

„Prestaň sa správať ako dieťa," reagoval otec. „Prišiel som kvôli tebe." Na sekundu sa odmlčal. „Ryder ani len netuší, že som tu."

„Tak možno by si mu to možno mal oznámiť, lebo ak si prišiel kvôli mne, prišiel si úplne zbytočne," odvrkol som.

„Maxim, daj mi šancu," povzdychol a rukou si prešiel po vlasoch. Väčšinou vedel dobre maskovať svoje pocity, ale týmto gestom zakaždým prezradil svoju neistotu.

„Nemyslíš, že je trochu neskoro?" naklonil som hlavu nabok. „Pred osemnástimi rokmi by som bol urobil hocičo, aby sa môj otec vrátil. To je ale už dlho minulosť." Uchechtol som sa. „Ale keď už si tu, objasni mi niečo. Opustil si mňa a mamu kvôli nejakej ženskej a jej synovi. Okej. To by som možno bral. Ale prečo, dopekla, si o pár rokov opustil aj ich? Zľahla sa po tebe zem. Čo nasledovalo potom?"

„Vydal som svoju piatu knihu," odvetil po chvíli. „Dodnes najúspešnejšia."

Neveriacky som nad nim potriasol hlavou.

Uškrnul sa. „Čo čakáš, že ti poviem? Že som mal ďalší tucet mileniek? Áno, mal som. Ale žiadnej z nich som nič nesľuboval. Žiadna z nich nebola vydatá, nemala dieťa. Každú som miloval a každú som opustil."

„Prečo?"

Ticho sa zasmial. „Neviem. Neviem ti na to odpovedať, Maximilian. Sú veci, na ktoré odpoveď nie je. Robil som to, čo som pokladal za správne. Neľutujem svoje rozhodnutia. Jediné, čo mi je ľúto, je, že som ťa musel opustiť."