Faster

7o.

Ryder

Hodil som do kufra auta športovú tašku s Maxovými vecami a kútikom oka som sledoval, ako s úsmevom objíma svoju mamu.

„Dávaj na seba pozor, chlapče. A nerob hlúposti, kým sa ti všetko nezahojí. A ani potom."

Max sa uškrnul. „Budem sa snažiť. Sľubujem."

„O pár týždňov ťa prídem pozrieť."

„Budem rád. Kedy máš lietadlo?"

„Mám ešte asi tri hodiny. To stíham," usmiala sa Sabine. „Buď opatrný."

„Ľúbim ťa, mami," povedal Max nemecky a pobozkal ju na líce. Naposledy ju objal a nasadol do auta.

„Mohol by som vás hodiť na letisko," navrhol som váhavo Maxovej mame.

Jej oči boli vernou kópiou tých Maxových. Nepatrne sa pousmiala a pokrútila hlavou. „Ďakujem, ale odvoz už mám."

Prikývol som.

„Fryderyk," zastavil ma jej hlas, keď som sa zvrtol a chcel obísť auto. Obrátil som sa naspäť k nej a spýtavo som na ňu pozrel. Nevedel som, čo mám od Sabine O'Neilovej očakávať. „Ďakujem."

Prekvapene som zažmurkal. „Za čo?"

„Za všetko, čo si pre môjho syna urobil. Čo preňho robíš."

Pozrel som na Maxa, ktorý nás cez sklo podozrievavo sledoval. „Viem, že on by pre mňa urobil to isté."

Cítil som na sebe jej pohľad, keď som nastupoval do auta. No dívala sa na mňa inak, ako pred pár dňami. Nevedel som, v čom presne spočívala tá zmena, ale niečo bolo iné.

„Čo ti hovorila?" spýtal sa Max.

„Ale nič," mykol som ramenom a naštartoval som.

„Koho je to auto?"

Moje auto bolo u Rena, dávali dokopy škody. Toto bolo jedno z Malcolmových. To ale Max nemusel vedieť, lebo by doň pravdepodobne ani nenastúpil. „Kamaráta."

Naštartoval som a preradil, ale zarazil som sa, keď som vo spätnom zrkadle zazrel Jonathana. Stiahol som okno a čakal, kým dôjde k autu.

Podal mi tmavé puzdro, v ktorom som zbadal niekoľko striekačiek na neveľkú priehľadnú fľaštičku. Bol to liek proti bolesti. „Pamätaj, nikdy nie viac ako-,"

„Päť mililitrov s rozostupom prinajmenšom šesť hodín. Ak bolesť neustúpi ani po tretej dávke, mám ti zavolať," zopakoval som s úsmevom pokyny, ktoré som už dávno poznal.

„Viem," usmial sa Jonathan. „To len pre istotu."

•••

Trochu ma prekvapilo, že v Maxovom byte sa za tie dva roky takmer nič nezmenilo. Ale na druhej strane, bol to Max, takže som asi mal očakávať, že sa nič nezmenilo. Za také veci ako interiérový dizajn Max radšej zaplatil niekomu, kto sa v tom vyzná, a viac to neriešil.

„Cíť sa ako doma," povedal Max a zamieril do obývačky.

Položil som jeho tašku na zem a zamieril som do kuchyne. „Kávu?" zavolal som za ním.

„Espresso. Vďaka."

Keď som po niekoľkých minútach vošiel do obývačky aj s dvoma šálkami kávy, Max bol na balkóne a telefonoval. Moju pozornosť upútala zapnutá telka. V správach práve komentovali Maxovu nehodu a zatknutie Saia. Reportérka vykreslila Maxove prežitie za hotový zázrak a spomínala aj mňa a Malcolma.