Faster

5o.

Lily

Nebolo jednoduché priznať to. Max, ktorého som stretla nebol taký, ako Max, ktorého som si vysnívala. Nebol dokonalý.

Odlepila som zo steny poslednú fotku. Vytiahla som z vrecka zapaľovač a šťukla som. Na prstoch som ucítila teplo sálajúce z ohňa. Priložila som roh fotky k plameňu a sledovala som, ako sa oheň šplhá po papieri. Keď sa približoval k mojim prstom, spustila som fotku do kovovej misy, kde ležali všetky ostatné. Mlčky som sledovala, ako sa plamene chytajú aj ostatných fotiek a tie sa premieňajú na popol.

Bolo zvláštne vidieť tú stenu prázdnu. Pár fotiek tam bolo od chvíle, čo som si ateliér zariadila. Časom len pribúdali a pribúdali. Nikdy ma ani len nenapadlo, že niekedy budú všetky preč.

Strhla som sa, keď som začula klopanie. Nemala som chuť niekoho vidieť alebo s niekým hovoriť.

Krátko po tom, čo Max odišiel od Rydera, som sa rozhodla odísť tiež. Alebo skôr ujsť. Využila som chvíľu, keď bol Ryder v sprche na to, aby som nepozorovane vykĺzla. Boli to už tri dni a moja túžba rozprávať s niekým alebo sa začleniť späť do života o nič nevzrástla.

„Lily, otvor. Viem, že si tam," začula som cez dvere Willin hlas. „Otvor skôr, než ťa sem príde hľadať tvoj drahý brat a tie dvere vyrazí."

Sucho som sa uchechtla a zamierila som k dverám. „Dvere s oceľovou výstužou a troma zámkami? Zabúdate, že toto miesto bývalo skladom zlatníctva," povedala som cez zavreté dvere, no napokon som predsa len odomkla.

Willa ma vtiahla do objatia. „Budem úprimná, okej?"

„Ty stále si," pousmiala som sa.

„Pravda. No, takže... dúfam, že sa čím skôr nasťahuje späť ku mne. Nie, nemá to nič spoločné s tým, že je ten nájom celý na mňa, že moja večera pozostáva z donáškovej služby, lebo nik nevarí lepšie ako ty alebo že takmer neustále som von, lebo ma to ticho desí a ten prekliaty dedo na mňa pred týždňom zavolal fízlov, takže som musela tú hudbu stíšiť... okej, možno to má niečo spoločné. Ale v prvom rade mi chýbaš. Chýba mi najlepšia kamoška."

„Ach, bože," zastonala som a tentoraz som objala ja Willu. „To bolo tak... tak prekliato sladké na tvoje pomery. Tiež mi chýbaš, Will."

„Takže... nasťahuješ sa späť?" zažiarili jej oči.

„Aká je pravdepodobnosť, že ráno narazím v kuchyni na svojho brata v boxerkách?" nadvihla som obočie.

„Mínus dvestopercentná," prevrátila Willa očami. „Je na mňa naštvaný, že som mu nepovedala, že si sa rozišla s Maxom. Dozvedel sa to od vašej mamy a tá od Mie. Okej, priznávam, tej som to povedala ja. Bože, vo vašej rodine sa drby šíria rýchlosťou blesku."

„Hej, to hej," uchechtla som sa a zavrela som za Willou dvere. „Porozmýšľam o tom, či mi to riziko za to stojí."

Willa odfrkla. „Budem sa tváriť, že som to nepočula. Máš tu nejaké čipsy alebo-," Willa stíchla pri pohľade na prázdnu stenu.

Podišla som k stolu a zadívala sa na popol, ktorý ostal z fotografií. „Chcem... chcem sa pohnúť ďalej," hlesla som.

„Ty si zničila všetky-,"

„Ich kópie mám stále v počítači," prerušila som ju. „Len som sa nemohla dívať na jeho tvár. Je... koniec. Koniec môjmu snívaniu o Maximilianovi O'Neilovi, koniec foteniu jeho osoby, koniec... koniec všetkého, čo s ním má niečo spoločné."

Willa ma opatrne pozorovala. Poznala som ten pohľad. Chcela ma utešiť, ale dobre sme vedeli, že to nebude mať žiaden účinok. „Je tu niečo, čo pre teba môžem urobiť?"