Faster

51.

Ryder

„Ach, Keller," povzdychol Malcolm a prudko pridal plyn, čím ma vytrhol zo zamyslenia. „My dvaja rozoberáme takmer výlučne tvoje problémy, všimol si si? Čo ti behá hlavou tentokrát?"

„Prečo ma ignoruje?" zastonal som. „Ja som sa s ňou nerozišiel. Nechápem to."

Prešli takmer dva týždne, odkedy sa Lily s Maxom rozišli. Ten chaos ustal, Ren ma nezabil, Max bol stále ten mňa nenávidiaci Max a Lily ma ignorovala. Neodpovedala na moje správy ani telefonáty a zrejme trávila čas aj niekde inde okrem bytu, ktorý zdieľala s Willou, a svojho ateliéru, lebo všetky moje pokusy zastihnúť ju niekde skončili fiaskom.

„Je to žena, kamoš," rozosmial sa Malcolm. „Naozaj si myslíš, že musí mať na všetko racionálne vysvetlenie? Ale tak kým sa do mňa pustíš, uznávam, neviem, aký je to pocit. Mňa nikdy žiadna neignorovala."

„Idiot," zavrčal som a potriasol hlavou. „Že sa s tebou vôbec bavím."

„To hovoríš často," uchechtol sa Malcolm. „Ale k téme Lily... predvčerom som ju stretol vo Walmarte. Bola síce trochu bledšia ako si ju pamätám a jej nálada tiež nesiahala po strop, ale prehodili sme spolu pár viet. Hovorila, že bola týždeň u sestry v Portlande. Keď som sa jej pýtal na auto a či všetko ide, ako má, celá sa rozžiarila. A keď som bol dnes ráno s Renom, telefonoval s ňou. Nechcem byť hnusný, ale zdá sa, že iba teba ignoruje."

„Wow. To je povzbudenie hodné Oscara," odsekol som.

„Ale no tak. Vždy môže byť horšie."

„Dnes prekypuješ pozitívnou energiou, White."

Zvonenie môjho mobilu prerušilo našu optimistickú debatu. „Jonathan?" zdvihol som, keď som na displeji uvidel meno doktora Greena. „Je všetko v poriadku?"

„Ryder, volám kvôli Nadyi. Ona... ona zmizla."

Lily

„Ahoj, oci. Tu je ten obed. Keď mama odišla do práce, prihodila som ešte sushi," usmiala som sa a vtisla som mu pusu na líce.

„Ďakujem, Lily," usmial sa a zložil si z očí okuliare. „Ako bolo v Portlande?"

„Super," odvetila som. „Aj keď mi Mia nedala vydýchnuť ani na chvíľu."

„To sa na tvoju sestru podobá," zasmial sa a premeral si ma pohľadom. „A ako sa máš ty?"

Vedela som, že naráža na Maxa. Snažila som sa naňho nemyslieť, ale stále sa našlo niečo, čo mi ho mimovoľne pripomenulo. Alebo niekto. „Lepšie ako pred týždňom." Ale stále mizerne.

„Čo to auto od Rena a chalanov?"

„Je úžasné," usmiala som sa. „Nič také som naozaj nečakala. Najmä nie od Rena, ktorý na moje narodeniny zakaždým zabudne. Vedel si o tom, čo chystá?"

„Dozvedel som sa to počas realizácie. A čo Neil? Vie to?"

„Už hej," prikývla som. „Pred cestou do Portlandu som si vypočula hodinovú prednášku o opatrnej jazde."

„Aspoň to už nemusím opakovať," zasmial sa otec.

„Oci?" spýtala som sa po chvíli. „Keď už som tu, mohla by som pozrieť Nadyu?"

„Samozrejme," prikývol. „Určite sa poteší. Už prinajmenšom dva týždne sa Rydera pýta, kedy príde aj s tebou."

Pri pomyslení na Rydera sa mi stiahlo hrdlo. Ignorovala som jeho správy aj telefonáty a cítila som sa kvôli tomu naozaj zle. Ale... potrebovala som pauzu od chlapov. Všetkých. Ak by som s ním hovorila, nevedela by som ho odmietnuť. S každým naším stretnutím som si to chcela viac a viac zopakovať. Začínala som ho mať radšej, ako by som mala. Radšej ako priateľa. Nebola som pripravená na ďalší vzťah a nechcela som mu dávať falošné nádeje.