Faster

23.

Jej žiarivý úsmev. Spôsob, akým sa mu vrhla do náruče. Bozk. Spôsob, akým naňho hľadela – akoby na svete neexistoval nik iný. Nedokázal som to vyhnať z hlavy. Lily bola to jediné, na čo som v zákrute posledného okruhu dokázal myslieť. Na sekundu sa mi zjavila pred očami jej tvár. V ďalšej sekunde som bol opäť v realite a trhol som ručnou brzdou v poslednej chvíli. Z pier mi ušla nadávka, keď som v späťáku zazrel iskry, ktoré sa vzniesli do vzduchu, keď sa bok auta oškrel o mantinel.

V diaľke som zazrel cieľovú čiaru a zošliapol som pedál až k zemi. Nemal som šancu vyhrať to. Prešiel som popri treťom jazdcovi a vzápätí som minul cieľ.

Max vyhral. Na perách sa mu rozhostil spokojný úškrnok a potriasol si rukou s organizátorom. Dav šalel. Po chvíli Max zamieril k svojmu tímu. Medzi mechanikmi som zbadal Liline ryšavé kučery. Keď bol už iba pár metrov od nej, vrhla sa mu okolo krku. Videl som úsmev na jeho perách, keď ju zdvihol do vzduchu a zatočil sa s ňou.

Pri pohľade na nich sa mi stiahli vnútornosti. Max vyhrával. Vyhrával Majstrovstvá a mal aj Lily.

Páčila sa mi a mal som o ňu záujem, no to víťazstvo som musel získať. Nie kvôli tomu, aby som si dokázal, že na to mám, ale kvôli Nadyi. Kvôli peniazom, ktoré som pre ňu potreboval.

Zamieril som k nášmu prístrešku a oblúkom som sa vyhol reportérom. Vystúpil som z auta a stiahol som si prilbu. Dvaja mechanici, ktorí s nami prišli, Julian a Peter, mi venovali súcitné pohľady a prehodili niekoľko utešujúcich fráz, ktoré ma však nijako nepovzbudili. Vzápätí šli skontrolovať auto.

Malcolm sedel na lavici s tvárou v dlaniach. S povzdchom som položil prilbu na stôl a sadol som si vedľa neho, čakajúc, kedy ma zahrnie prúdom nadávok, ktoré bude neskôr ľutovať, ako to mal vo zvyku. Občas ho viac ako moja prehra žralo Maxovo víťazstvo.

Mal zhlboka vydýchol a zdvihol hlavu. „Ideme sa ožrať, Keller," oznámil vcelku normálnym tónom.

„Nepijem," podotkol som ticho.

„Dnes budeš," odsekol Malcolm a vstal. „No tak, makaj. Ideme sa sťať. Hneď teraz."

Nechápavo som nakrčil obočie a vstal. „Si naštvaný?" spýtal som sa, keď sme nastúpili do Malcolmovho auta. O to moje sa postarali chalani.

„Videl som to."

„Čo?" nechápal som.

Malcolm naštartoval a motor zavyl, keď zošliapol plyn až k podlahe. „Tá baba z fotky. Maxova frajerka. Ona ťa rozhodila. Dnes ťa opijem tak, že zabudneš nielen na ňu, ale aj na vlastné meno."

„Malcolm," zastonal som a prevrátil očami. „Nepijem."

„Ale budeš. Volal som s tvojou sestrou. Je jej fajn a dnes slúži Green, takže bude celkom určite v poriadku bez ohľadu na to, či sa jej veľký brat ožerie alebo nie. Na to, že máš sotva dvadsaťštyri, nesieš na pleciach priveľa problémov. Kedy si naposledy myslel iba na seba? Stavím sa, že si na nič také ani nespomenieš."

Neochotne som musel priznať, že má pravdu. Nadya, mama, závodenie, rýchlo sa míňajúce peniaze a čoraz väčšie náklady na Nadyino chatrné zdravie... Tú výhru som potreboval. Nemohol som dovoliť, aby sa mi to všetko zosypalo na hlavu tak, ako pred dvoma rokmi.

Malcolm zaparkoval pred nejakým barom a naznačil mi, aby som ho nasledoval. Vyhadzovač Mala priateľsky potľapkal po ramene a pustil nás dnu. Nemal som tušenia, čo je to za miesto, ale Malcolm to tu očividne dobre poznal.

Netrvalo dlho a pristála pred nami škótska whisky. „Na mňa," oznámil Malcolm a strčil mi pohár do ruky. „Pi!"

S povzdychom som obrátil obsah pohára do seba. Vzápätí som sa rozkašľal, mal som pocit, akoby som vypil žieravinu. „Čo to je, dopekla?" vyprskol som. Pálenie v hrdle pomaly slablo.