Faster

59.

Lily

Zovrelo mi žalúdok pri pohľade na Maxa sediaceho pri stole v rohu kaviarne, kde sme sa mali stretnúť. Vlasy mu ostávali na všetky svetové strany, bol bledší ako obvykle a na očiach mal slnečné okuliare.

„Vyzeráš strašne," vyhŕkla som, keď som sa posadila oproti nemu.

„Ďakujem," odfrkol a napil sa kávy. Po chvíli si zložil okuliare. Pod očami mal tmavé kruhy, zrejme toho veľa nenaspal.

„Čo sa stalo?"

„Iba trochu viac alkoholu, než zvyčajne," mávol rukou a chvíľu ma skúmal pohľadom. „Hovor."

„Reyes navrhol tvoje miesto Ryderovi," vydýchla som. „Vraj to s tebou ide dolu vodou a už nie si dosť dobrou investíciou. Chcel, aby s ním Ryder nadviazal spoluprácu. Následne by zrušil kontrakt s tebou."

Sledovala som, ako Max bledne. Jeho zvyčajne opálená tvár sa farbou dala porovnávať s bielou šálkou, v ktorej mal Max kávu. „Ale... ale to...," začal, no na viac sa nezmohol. Šok ho obral o slová. „On... to neprijal?" dostal zo seba napokon.

Pokrútila som hlavou.

Max zvraštil obočie. „Prečo? Taká ponuka sa neodmieta," podotkol podozrievavo.

Neveriacky som sa zasmiala. „Pretože mu na tebe stále záleží, Max, preto. Nechce ťa zničiť. A ak tomu stále odmietaš uveriť, si hlupák."

Max ma zaskočene pozoroval. Očividne nečakal, že budem Rydera brániť. Netrvalo dlho a jeho pohľad stvrdol. Dopil kávu a znovu si založil okuliare na oči. „Vďaka za info," zamrmlal a hodil na stôl zopár bankoviek. Sledovala som, ako vyšiel na ulicu a nasadol do svojho auta.

Ja som ešte niekoľko minút mlčky sedela.

Osobitne boli úplne iní, no len čo sa ocitli v bezprostrednej blízkosti toho druhého, správali sa ako malí chlapci. Nemohli sa takto nenávidieť naveky. Stál medzi nimi múr tajomstiev, podvodov a tvrdohlavosti, ale predsa sa muselo nájsť niečo, čo by ho mohlo prekonať. Niečo, čo by ich znovu zviedlo dohromady.

•••

„Sú nádherné," zašepkala Nadya. Na perách mala očarený úsmev a pohľad upierala na fotku vo svojej ruke. „Tie fotky, tie miesta... aj tie spomienky, však?"

S úsmevom som prikývla. „Nikdy nebudem ľutovať, že som tú ponuku vtedy prijala. Európa... je ohromná."

„Pamätáš si všetky tie momenty?" spýtala sa a vytiahla z krabice ďalšiu fotku. Nemala som ich v albumoch, lebo ich bolo strašne veľa. Navyše, radšej som sa dotýkala samotných fotografií než stránok albumu. Akoby ma dotyk s nimi mohol na moment prinavrátiť do toho momentu, keď bola fotka urobená.

„Všetky nie, ale väčšinu áno," odvetila som. „Pokojne si niektoré môžeš nechať. Mám aj ich elektronické verzie, urobím si kópiu."

Nadya sa usmiala. Po chvíli odtrhla zrak od fotografie a uprela oči na mňa. Ten vážny pohľad nepatril do očí dieťaťa. „Budeš si pamätať mňa?"

Prekvapene som zažmurkala. „Samozrejme, že budem," vyhŕkla som a prstami som ju pohladila po líci. „Čo ti to napadlo?"

Nadya sklopila zrak a potiahla nosom. „Ľudia... ľudia zabúdajú. Raz na mňa zabudneš. Každý zabudne."

„Nie," zašepkala som a sadla som si na okraj postele, aby som ju mohla objať. Po chvíli sa jej ruky ovinuli okolo môjho pása a ticho vzlykala s hlavou opretou o moje rameno. „Nik na teba nezabudne," vydýchla som a zažmurkala som, aby som zahnala slzy. „Ryder na teba nezabudne. Som si stopercentne istá, že na teba bude myslieť každý jeden deň po zvyšok svojho života. Môj otec nezabudne. Malcolm nezabudne. Ja na teba nezabudnem, Nadya." Odtiahla som sa a prstami som jej zotrela slzy z líc. Siahla som do zadného vrecka a vytiahla odtiaľ ešte dve fotografie, prehnuté na polovicu. „A ak by aj niekto náhodou zabúdal, toto im ťa pripomenie."