Faster

18.

Sedieť za volantom Ryderovho závodného auta bolo... zvláštne. V myšlienkach som bola o rok späť, vo svojom aute. Toto však bolo mnohokrát úžasnejšie. Moje a Ryderovo auto bolo také ako porovnávať žraloka a akváriovú rybičku.

„Pomaly pridávaj plyn, naozaj pomaly," prehovoril Ryder, keď sme sa blížili k zatáčke. Siahla som po ručnej brzde, no jeho ruka už bola tam a zatiahla o sekundu skôr, než by som to urobila sama. Pneumatiky zahvízdali a za nami sa zdvihol oblak prachu, no zatáčku sme prešli prez stratenia jedinej sekundy. Zrýchlila som a o niekoľko sekúnd auto preletelo okolo Ryderovej mikiny visiacej na konári stromu, ktorý sa nakláňal nad dráhou. Určili sme si to ako cieľ.

„Dve minúty, trinásť sekúnd," usmieval sa Ryder a obrátil stopky ku mne. „Na tri kolá to vôbec nie je zlé. Stačilo ťa trochu nakopnúť a jazdíš úžasne."

„Ďakujem," usmiala som sa a vystúpila som. Stiahla som si z hlavy prilbu, ktorú mi Ryder nanútil, aj keď on sám žiadnu nemal, keďže bola iba jedna. Ryder si ju odo mňa s úsmevom vzal a položil ju na sedadlo. Pomaly sme vykročili k môjmu autu odparkovanému pár metrov od dráhy. „Dnešok... naozaj ďakujem. Naozaj som si to užila."

„Ja tiež," odvetil Ryder a venoval mi ďalší zo svojich nádherných úsmevov. „Rád by som si to niekedy zopakoval," nadhodil a natiahol ku mne prsty, v ktorých držal útržok papiera. „Moje číslo."

„Ďakujem, to by bolo skvelé," vyhŕkla som potešene. „Určite sa ti ozvem."

„V to dúfam," zasmial sa zvonivo a založil si ruky do vreciek. Cítila som na sebe jeho pohľad, keď som nastupovala do auta.

•••

S úsmevom som hľadela na práve vytlačené fotografie z dneška. Pozornosť som venovala obzvlášt tým, na ktorých sa Ryder usmieval. Mal nádherný úsmev.

„Vyzeráš podozrivo šťastne."

Prekvapene som zdvihla hlavu a fotografie, ktoré som držala v rukách, sa rozleteli po zemi. „Dopekla, Willa, vydesila si ma!" vyhŕkla som a začala som fotky rýchlo zbierať. „Čo tu robíš?" Willa do môjho ateliéru často nechodila. Jednak preto, lebo pri práci som dávala prednosť samote. Druhým dôvodom bol jej ex, ktorý býval vo vedľajšej budove.

„Randy má chrípku, tak som ho bola pozrieť. Videla som, že svietiš," odvetila Willa a sklonila sa, aby mi pomohla. „Myslela som, že iba blufuje, ale je skutočne chorý. Tá jeho kurva nie je v meste, takže som sa chvíľu zdržala."

„Zdržala?" nadvihla som obočie.

Willa prevrátila očami. „Uvarila som mu polievku, sotva sa vládze postaviť. Tá chrípka musela zahubiť všetky jeho gurmánske chuťové bunky, lebo sa vôbec nesťažoval. Potom – dopekla!" vypískla Willa a schmatla z podlahy fotku Ryderovho nahého chrbta, ktorú som stihla spraviť, kým plával. „Kto je to?"

„Ryder," odvetila som a vychmatla som jej fotografie z rúk. „Šla som fotiť a náhodou som naňho narazila."

„Náhodou?" zopakovala Willa a pery sa jej roztiahli do úsmevu. „Náhodou si narazila na nahého chlapa a náhodou si mala na krku foťák?"

„Foťák mám na krku skoro stále a skutočne som netušila, že tam niekto bude!" bránila som sa.

„Podľa tohto usudzujem, že ťa nalákal do svojho auta," skonštatovala moja fialovovlasá priateľka a zamávala mi pred nosom fotografiou mňa sediacej na kapote Ryderovho auta.

Pri pohľade na tú fotku som sa neubránila nepatrnému úsmevu. „Presvedčil ma, aby som si sadla za volant jeho auta. A... bolo to úžasné."

„Max ťa neskúšal dostať za volant?" spýtala sa a podala mi posledné dve fotografie.

„Max netuší, že viem závodiť," objasnila som a vložila som fotografie do spodnej zásuvky svojho pracovného stola. „Nejako... na to nikdy neprišla reč a ja som nepredpokladala, že by som v tom mohla pokračovať. Ale..."

„Ale teraz si to znovu okúsila a je to ako droga," uškrnula sa Willa a ja som jej dala za pravdu. Tomu pocitu bezhraničnej voľnosti a rýchlosti sa nevyrovnalo nič. „Nechám ťa... uhm, robiť, čo už robíš. Ako dlho ostaneš?"

„Neviem, ale nečakaj ma. Možno prespím aj tu," odvetila som.

„Okej," usmiala sa Willa a objala ma. „Dobrú noc. Ráno sa zastav v kaviarni."

„Jasné," uškrnula som sa a vyprevadila som ju k dverám.

Plánovala som sa venovať novej zákazke, no moje myšlienky stále zalietavali k poobediu s Ryderom. Nepamätala som si, kedy naposledy som sa pri niekom cítila tak... tak skvelo, bezstarostne a slobodne. V ušiach mi stále znel Ryderov bezstarostný smiech.

Prekvapene som sa strhla, keď sa miestnosťou rozľahlo klopanie. S pozdychom som vstala a zamierila k dverám. „Čo si zabudla tentoraz, W-," môj hlas zanikol. Predo mnou nestála Willa s nevinným úsmevom. Zvykla som si na to, že má vo zvyku sa vrátiť aj dvakrát. No nestála tu Willa, ale Max.

Venoval mi jeden zo svojských poloúsmevov, z ktorého sa mi roztriasli kolená. Musel moju slabosť vycítiť, lebo s lišiackym pohľadom podišiel ku mne a objal ma. „Ahoj, baby," šepol a krátko ma pobozkal.

„Čo... čo tu robíš?" vyhŕkla som prekvapene.

„Mal som namierené k tebe domov a narazil som na tvoju kamarátku. Chcel som ťa prekvapiť a vziať ťa niekam a Willa ma naviedla sem," odvetil s očarujúcim úsmevom.

„Uhm, ja... nečakala som ťa," vyhŕkla som a roztržito som sa usmiala. Ak sa dostane dnu a uvidí moju... umeleckú stenu, len ťažko mu svoju posadnutosť ním vysvetlím. „Ale je to od teba veľmi pozorné." Moje telo sa s Maxovou váhou porovnávať nedalo. Vytlačiť z dverí by sa mi ho nikdy nepodarilo. „Počkaj ma tu, len si skočím pre kabelku a môžeme ísť.

Rýchlym krokom dom prešla chodbičkou do ateliéru a schmatla som kabelku i mobil, ktorý ležal na stole. Našla som si zmeškaný hovor a správu od Willy. V duchu som si zanadávala. Keby som stále nevypínala zvonenie, možno by som ho aj počula.

Zvrtla som sa a srdce sa mi prudko rozbúšilo, keď som vrazila do Maximovej hrude. Na perách mal zhovievavý úsmev a ignorujúc moju snahu zadržať ho sa prešmykol popri mne do miestnosti. „Hádam tu neskrývaš milenca?" zasmial sa pobavene a pohľadom prebehol miestnosť.

Jeho zrak sa zastavil na bielej stene pokrytej od hora až nadol desiatkami fotografií. Už na nej neostávalo veľa voľného miesta. Oči mu zaujato zaiskrili a zamieril bližšie. Po niekoľkých sekundách však zmeravel a jeho úsmev vystriedalo prekvapenie, s ktorým sa ku mne obrátil. „To som ja?" vyhŕkol užasnuto.

„Nie!" vyhŕkla som. Na väčšine fotiek mu nebolo vidieť tvár, no... „Uhm, je to len séria náhodných fotografií modrého auta a istého..." Zmĺkla som, keď Max nadvihol obočie. Tento márny pokus o záchranu nevychádzal. „Fajn," vydýchla som porazene. „Si to ty."

Max sa pohľadom vrátil k stene a ticho sa rozosmial. Neveriacky pokrútil hlavou a prstami sa dotkol niektorej fotky. „Je to... úžasné. A tiež desivé," dodal a oči mu žiarili nadšením, keď na mňa pozrel. „To všetko... to je tvoja práca?" Váhavo som sa usmiala a prikývla. Maxim sa neveriacky rozosmial. „Ja... nerozumiem. Ako? Prečo?"

Na to som mu nevedela odpovedať. Mal v sebe niečo očarujúce, niečo, čomu som nemohla odolať. V mojich očiach bol Max O'Neil dokonalý a ja som túžila mať aspoň kúsok tej nedosiahnuteľnej božskosti. „Ja..."

Keď mi z pier nevychádzali žiadne slová, Max zamieril ku mne. Zmätene som ho pozorovala, nemala som tušenia, čo sa chystá urobiť. Až pokým ma nevtiahol do pevného objatia a náruživo nepobozkal. „Je to úžasné," vydýchol po chvíli s perami pri mojom uchu. „Máš viacero takýchto stalkovacích objektov alebo...?" Maxim sa rozosmial, keď som ho lakťom štuchla do rebier.

„Ty si jediný." Jediný dosť skvelý na to, aby som ho od siedmej triedy neprestala milovať.