Faster

62.

Max

„Kde, dopekla, si?!" oboril sa na mňa Sai, keď som mu zdvihol. „Nielenže nás kvôli tvojej rozlietanosti Reyes odstrihol, ty sa ešte ani nedostavíš na stretnutie s tou hŕstkou sponzorov, ktorí nám ostali!"

„Uhm, prelož to na budúci týždeň. Naozaj sa nemôžem dostaviť."

„Kde v pekle si, O'Neil?!"

Povzdychol som. „Vo Vegas."

„Vo Vegas," zopakoval užasnuto. „Tak on je vo Vegas! Mám ti pripomenúť, že tvoje výlety už viac nie sú zdarma?"

„Ja to dobre viem, Sai," zavrčal som a naznačil taxikárovi, aby zastavil. „Pripomeň mi to ešte raz a začnem šetriť nielen na mojich výletoch, ale aj na tvojej výplatnej páske!"

Podal som taxikárovi zopár bankoviek zahŕňajúcich štedré prepitné a vystúpil som.

Na ulici vládol ruch. Ale bolo to nič v porovnaní s ruchom v jednom z najvyhľadávanejších kasín Las Vegas. Len čo vošiel dnu, obklopila ho hlasná hudba. Všade bolo množstvo ľudí, prevažne mužov v oblekoch a sporo odetých žien so širokými úsmevmi.

Neblúdil som dlho, po chvíli mi na rameno dopadla známa ťažká pravica starého kamaráta. Obrátil som sa a opätoval som Petrovi úškrnok. Peter mal cez dva metre a na prvý pohľad by ho každý označil za nekompromisného vyhadzovača. V skutočnosti mal pod palcom finančné oddelenie, prevody peňazí medzi kontami hráčov a následne aj medzi kontami a bankovými účtami.

„Vitaj, O'Neil. Som naozaj rád, že sa ozývaš, iba keď niečo potrebuješ," dodal sarkasticky a pobúchal ma po pleci.

„Prepáč, v poslednom čase nemám veľa voľna. Aj za tento neplánovaný výletík som už bol zdrbaný," uchechtol som sa. „Ako sa máš?"

„Tak dobre, ako sa len človek s plnými vreckami vo Vegas môže mať," zasmial sa a naznačil mi, aby som ho nasledoval. „Ten tvoj kamoš má môj obdiv. Aj s možno dvomi promile v krvi obrať ma v kartách o päťdesiat tisíc, to sa často nestáva."

„To nie je-," začal som, no zasekol som sa. „Koľko?!"

„Ó, áno, presne toľko mi teraz dlhuješ."

Udusil som v krku šťavnatú nadávku. Päťdesiat tisíc! To nebola zanedbateľná suma, ktorú by som mohol uchmatnúť zo svojho rozpočtu bez toho, aby si to Sai všimol. Finančný kohútik značky Reyes sa zastavil. Nemohol som si dovoliť míňať, ak som chcel utiahnuť všetky výdavky prinajmenšom po skončenie závodov. Ostávalo mi len dúfať, že majstrovstvá vyhrám. Teraz som tie peniaze skutočne potreboval.

Peter ma zaviedol do jedného z vedľajších salónov. Za stolom sedeli štyria muži. Jeden z nich bol Ryder. Alebo aspoň niekto, kto sa vzdialene podobal na Rydera. Vlasy mal rozstrapatené a pohľad neprítomne upretý na karty v rukách. Pred ním stála okrem hromady žetónov aj takmer prázdna fľaša vodky.

Zamračil som sa na Petra a ten len mykol ramenami. „Nepovedal si, že ho chceš triezveho." Vzápätí zatlieskal. „Páni, zábava sa skončila. Von."

Zachytil som nespokojné mrmlanie, no traja muži sa predsa len o chvíľu so svojimi úlovkami, či skôr prázdnymi peňaženkami pobrali preč. Pohľadom som prešiel k Ryderovi, ktorý sa zapil vodky a zhrnul si žetóny, ktoré po mužoch ostali, na svoju kopu.

„Podľa môjho odborného oka je to tak stodvadsaťtisíc, čo dnes vyhral," poznamenal Peter zamyslene. „Svojich päťdesiattisíc, o ktoré ma obral, chcem do troch dní," dodal.

Ryder k nám pri tých slovách zdvihol zrak. Chvíľu si ma premeriaval pohľadom a potom siahol do vnútorného vrecka športového saka, ktoré mal na sebe. Na stôl dopadol zväzok bankoviek. „Tu ich máš."