Faster

6o.

Ryder

Prázdno. Nekonečné prázdno. To bolo to jediné, čo som dokázal cítiť. Prázdno v hlave, v srdci, v slzných kanálikoch... všade. Bolo to horšie ako tá bolesť, ktorá to celé sprevádzala.

Zízal som na fotografie, ktoré mi dal Jonathan spolu so zvyškom jej vecí. Držala ich v ruke, keď zomrela, povedal mi. Jednu z nich som nikdy predtým nevidel. Bola nádherná. Zachytávala mňa s Nadyou. Lilina práca, predpokladal som. Tá druha bola oveľa staršia. Bol som na nej ja ešte ako asi jedenásťročný a mama v Noahovom objatí.

Pohľadom som prechádzal z Noaha na Nadyu. Boli si tak veľmi podobní. Rovnaké tmavé vlasy, rovnaký dobrosrdečný úsmev a hrejivý pohľad. Rovnaký koniec. Len ten Nadyin bol o trochu milosrdnejší. Zomrela v spánku, pokojne. Nič necítila. Noah zomrel v bolestiach.

Matne som vnímal Malcolmovu prítomnosť. Tentoraz nemal čo povedať. Za posledných dvadsaťštyri hodín prehodil len zopár viet. Takmer všetky smerovali na mňa a nedočkali sa odpovede. Položil predo mňa šálku kávy a s tou vlastnou sa posadil do kresla.

Bol jediný, koho som teraz vo svojej blízkosti dokázal zniesť. Hoci mi práve teraz všetko pripomínalo Nadyu, v Jonathanoej prítomnosti sa to ešte zhoršovalo. Nebola to jeho vina. Bol to akýsi reflex. Bol som zvyknutý na to, že ho vídam v Nadyinej prítomnosti. A naopak, že ak vidím jeho, pravdepodobne sa onedlho stretnem s Nadyou. Ibaže ona bola mŕtva. A všetky tie spomienky na ňu, všetko, čo ich vyvolávalo, ma zabíjalo.

Andreasova prítomnosť nebola nijako zvlášť nápomocná. Muž, ktorý sa živil slovami, zrazu nevedel, aké použiť. Neskôr sa ma opýtal na matku. To nemal robiť. Chcel, aby sa zúčastnila pohrebu. A okrem toho chcel, aby som ju nechal prepustiť do jeho osobnej starostlivosti. Domáce prostredie by na ňu pôsobilo omnoho lepšie. Potvrdil mi to aj jej psychiater. To by mi urobil láskavosť. Ale jej účasť na pohrebe? Po tom, čo urobila, tam nemala čo robiť.

Jonathan to podporil. Stále to je Nadyina matka.

Chcem len... aby si jej povedal, že jej odpúšťam všetko, čo mi urobila. Prosím. Urobil by si to pre mňa?

Boli to Nadyine slová znejúce mi v hlave, ktoré ma prinútili to odsúhlasiť.

A Lily. Jej snahy utešiť ma som si cenil, no boli márne. Nemohla ma nijako utešiť. Nedokázal som sa pozerať na jej slzy a tá ľútosť v jej očiach...

„Pohreb začína o hodinu a pol," prehovoril Malcolm ticho. „O desiatej tam musíme byť."

„Viem," odvetil som zachrípnuto.

„Dúfam, že vieš viazať kravatu," zamrmlal ponuro.

Inokedy by som sa bol zasmial.

Max

Vošiel som do kaviarne a spočiatku som tmavovláske stojacej pri pulte nevenoval pozornosť. Až pokým neprehovorila.

„Prepáčte, môžem sa niečo spýtať? Nenašla sa náhodou na tej párty retiazka z bieleho zlata s písmenom té?"

Prekvapene som zastal a obzrel som sa. Práve včas, aby som zachytil pobavený úsmev čašníčky. Ľudia tu strácali aj omnoho hodnotnejšie veci, ktoré už nikdy viac nevideli. „Nič sme nenašli."

„Musela som ho stratiť tu," trvala tmavovláska na svojom. „Má pre mňa veľkú citovú hodnotu."

„Nechajte mi telefónne číslo a ak ho nájdeme-,"

„Stalo sa," vydýchol som.

Obrátila sa a ja som zatajil dych pri pohľade na jej tvár. Medzi nami bolo iba pár metrov, nie celý tanečný parket ako naposledy. A tentoraz som bol triezvy. Ona a Delia neboli ž také identické, ako som sa predtým nazdával. Ale napriek tomu si boli veľmi podobné. Rovnaká farba vlasov a podobný účes, bledomodré oči. Delia ale mala nos pokrytý pehami a o kúsok bledšiu pokožku. Plnšie pery. Väčšiu bradu. Azda bola aj o pár centimetrov vyššia. Ale to možno robili len tie topánky s hrubou podrážkou, ktoré tak často nosila.