Faster

67.

Ryder

Zažmurkal som. Chvíľu trvalo, kým sa mi vyjasnil zrak. Podľa stropu som spoznal izbu kliniky. Postupne sa mi matne vybavovali útržky toho, čo sa stalo. Zatočila sa mi hlava. Niekto ma zachytil. Krátko na to som sa ocitol na sále s mladou doktorkou.

Pootočil som hlavou a zbadal som náplasť prekrývajúcu takmer polovicu ľavého predlaktia. Štrnásť stehov, počul som v hlave hlas doktorky.

Pravou rukou som sa zaprel do matraca a chcel som sa posadiť, no telo som mal ako z olova.

„Nie," ozval sa niekde blízko známy hlas. „To nerob."

Obrátil som hlavu a zazrel som Andreasa sediaceho v kresle obďaleč. Bol bledý ako stena za ním.

„Ako dlho som spal?"

„Tri hodiny."

„Niečo nové?"

„Operácia vyšla, ale stále je v kritickom stave," zašepkal.

Je to môj syn.

Max je Andreasov syn.

Ryder, potrebujem s tebou hovoriť. Je to dôležité.

Niekoľkokrát sa so mnou chcel stretnúť, no pred pretekami som nemal čas. Zakaždým som ho odbil. „To bola tá vec, o ktorej si chcel hovoriť?"

Andreas mlčky prikývol a opätoval mi pohľad. „Nechcel som, aby si sa to dozvedel takto, Ryder."

Pokrútil som hlavou. „Prečo... prečo si mi to nepovedal skôr?"

Andreas sa neveselo zasmial. „Nie je to také jednoduché, ako sa zdá. Nevedel som, ako ti to povedať. Bál som sa, že po tom, čo sa to medzi nami konečne urovnalo, že..." Nedopovedal.

„A Max?"

„Vie to," prikývol.

„Ako dlho?"

„Vždy to vedel," vydýchol Andre.

Nechápavo som zažmurkal. „Ako... vždy?"

„Od chvíle, čo sa jeho mama dozvedela o tom, že ju podvádzam. Poznal tvoje meno, vedel, ako vyzeráš, kto je tvoja matka, kde žiješ. Aspoň pokým ste bývali v Nemecku."

Zavrel som oči a vydýchol zadržiavaný vzduch. Vedel to. Max to celý ten čas vedel a nikdy mi nič ani len nenaznačil.

Posadil som sa a ignoroval slabé točenie v hlave. Kútikom oka som videl, ako sa Andreas nadychuje k protestom, no ostal ticho. „Opatrne," povedal napokon, keď som sa postavil. Nasledoval ma na chodbu.

Malcolm sedel na plastovej stoličke a objímal vzlykajúcu Tari. Zdvihol hlavu, keď začul kroky. Videl som v jeho očiach úľavu. „Ako ti je?"

„Fajn," odvetil som ticho. „Kde je..." zmĺkol som, keď som na konci chodby zbadal Lily.

Zrýchlila, keď si ma všimla. Z pier jej uniklo moje meno a objala ma, no dávala pozor na moju ruku. „Si v poriadku, Ryder?"

„Nič to nie je," pousmial som sa. „Niečo nové o Maxovi?"

„Hľadala som otca, ale nikde som ho-,"

Lily zmĺkla uprostred vety a zahľadela sa na niečo za mnou. Obrátil som sa a zbadal som Jonathana kráčajúceho k nám.

Jonathan si ma premeral pohľadom. „Ako sa cítiš?"

„Čo je s Maxom?" vyhŕkol som.

„Stále je v kritickom stave. Tá železná tyč našťastie neprerazila žiadne orgány, ale poškodila jednu z väčších žíl a došlo aj k vnútornému krvácaniu. Mal tiež silný otras mozgu. Okrem toho už len nejaké povrchové zranenia. Operácia sa podarila, ale jeho stav sa môže kedykoľvek zhoršiť. Našťastie, neupadol do kómy." Jonathan sa na chvíľu odmlčal. „Ešte pred operáciou sa na krátku chvíľu prebral. Pýtal sa na teba, Ryder. Chcel vedieť, či si v poriadku."