Faster

16.

„Willa?" zdvihla som prekvapene. O tomto čase mala byť v práci a jej šéf neznášal, keď počas zmeny telefonovala.

„Nemáš šancu sa ma zbaviť," vyhŕkla so zlomyseľným nadšením. „V kaviarni sa zastavila tvoja mama."

„Moja mama?" vyhŕkla som prekvapene.

„Náhodou išla okolo a zastavila sa. Mám ti odkázať, že idiot a tvoj strýko Neil sa z Denveru vrátia až budúci utorok, navyše tvoj otec bude cez víkend mimo mesta, takže ten slávnostný rodinný obed bude až o dva týždne. A hádaj čo! Trvala na tom, aby som prišla aj ja. Takže máš na výber: buď pozveš Maxa a mňa ospravedlníš alebo pôjdem ja a, samozrejme, nezabudnem spomenúť tvoju novú známosť."

Otvorila som ústa, no hodnú chvíľu som sa nezmohla na slovo. „Sedela by si s Renom za jedným stolom?" vyhŕkla som. Žiaden iný argument ma nenapadal.

„Poslúži to vyššiemu dobru, takže to nejako zvládnem," zaštebotala.

„Vyšiemu dobru?!" zavrčala som. „Odkedy sa ty zaujímaš o vyššie sily? Willa, toto mi nemôžeš urobiť!"

„Robím to pre dobro tvojho priateľa, s ktorým si ma, len tak mimochodom, tiež ešte poriadne nezoznámila!"

Prečo má tá ženská vždy lepšie argumenty?! „Práve pre Maximovo dobro k tomu nedôjde."

„K čomu nedôjde?"

Zmeravela som pri zvuku Maximovho hlasu tesne za mnou a Willa na druhom konci to musela počuť tiež, keďže linka onemela. „Uhm. Tak, a teraz už nemáš kam ujsť," zasmiala sa Willa a zložila.

Dopekla, dopekla, dopekla! Willa, zabijem ťa!

Maxim ma so svojím typickým poloúsmevom zvedavo pozoroval. Spýtavo nadvihol obočie. „Tak?"

Šanca vyhnúť sa tomuto rozhovoru bola mizivá a moje možnosti klamať mu tak, aby uveril, ešte mizivejšie. „Okej," povzdychla som a sadla som si do kresla. Boli sme v tej istej miestnosti, kde bol Max, keď som ho vyfotila a on si ma všimol. „U nás doma sú tradíciou nedeľné obedy, pri ktorých sa zíde celá rodina, no a ja sa z nich už pekne dlho ulievam. Ďalší je o dva týždne a z toho sa mi už uliať nepodarí. A Willa mi píli uši s tým, aby som ťa naň pozvala."

Maximovi sa na perách pohrával pobavený úsmev. „A nepozveš?"

„Mám hrozne zvedavú matku a sestru, takže padne viac otázok, než by bol schopný položiť kdejaký novinár," varovala som ho.

Max sa iba krivo pousmial. „Potom ale budeme vedieť, že ak nám to uveria vaši, zožerie to aj tlač."

„Prehnane ochranársky malý brat. Strýko, ktorý si nevie dávať servítku pred ústa. Otcova írska kuchyňa. Pes na dvore," vypočítavala som argumenty, no nezdalo sa, že by to Maxima odrádzalo.

„Malého brata zvládnem, na ostré slová som zvyknutý a vždy som chcel ochutnať írsku kuchyňu."

„Nemáš tušenia, z čoho sa skladá írska kuchyňa," zasmiala som sa.

Maxim sa ticho zasmial a zdvihol dlane pred seba v obrannom geste. „Dobre, to je pravda," priznal, no vzápätí sa v jeho očiach mihla ostražitosť. „Žiadne sushi alebo pečené chobotnice?"

„Nie," zasmiala som sa. „Ako poznám otca, skôr divina alebo jahňacie."

„Okej," vydýchol Maxim a bolo očividné, že sa mu uľavilo. To, že morské plody sú súčasťou tradičnej írskej kuchyne a keby na ne mama a Mia neboli alergické, bol by ich plný stôl, som radšej nespomínala. „Ak ten pes ostane na dvore, prežijem to. Teda v iba prípade, že si výslovne neželáš, aby som tam šiel," dodal a spýtavo nadvihol obočie.

Povzdychla som a uprela som zrak na svoje prsty. „Nie som dobrá v predstieraní, Max. Ja... nechcem ti to pokaziť."

Max sa sklonil ku mne a vzal mi tvár do dlaní. „Nič nepokazíš," usmial sa a pobozkal ma. Po chvíli som mu ho opätovala a prstami som mu vkĺzla do vlasov. Max ma vtisol do kresla a rukou sa zaprel o jeho operadlo. Lačne hltal moje pery a nebola som si istá, ako ďaleko by to zašlo, keby sa od dverí neozvalo zakašľanie.

Reflexívne som sa pokúsila Maxima odtisnúť, no moje dlane nemali proti jeho hrudi žiaden účinok.

„Nacvičujete predstieranie?" spýtal sa Sai pobavene a zamieril k chladničke v rohu izby. Vytiahol odtiaľ plechovku nealkoholického piva a otvoril ju.

Maxim sa s podráždeným zavrčaním obrátil k svojmu manažérovi. „Čo chceš, Sai?"

„Prebrať s tebou program na tento budúci týždeň, keďže sa z toho neustále vyvliekaš," odsekol Aziat a usrkol z piva.

„Myslela som, že to ste robili v sobotu...?" nadvihla som obočie.

„Sobotu?" zopakoval Maxim nechápavo, no po chvíli si spomenul. Pozrel na Saia, no prehovoril skôr, než stihol jeho manažér niečo povedať. „Aha, v sobotu. Bolo to v pláne, ale ďaleko sme sa nedostali. Sai chcel pozerať futbal, hrala Kanada s Južnou Kóreou."

Sai pootvoril ústa na svoju obhajobu, no nakoniec iba urazene zavrčal. „Samozrejme, že vždy všetko ja," mrmlal si popod nos, keď opúšťal izbu.

„Bež za ním," usmiala som sa na Maxima, keď na mňa pozrel. „Aj tak som mala v pláne dnes ešte zapracovať na grafike jedného projektu." To až tak nebola pravda, ten projekt som dokončila už včera.

Max však moju malú lož prehliadol a nadvihol kútik pier. „Večer ti zavolám, baby," šepol a tesne predtým, než vyrazil za Saiom, ma letmo pobozkal.