Faster

61.

Max

Váhavo som vykročil z tieňa stromov. Zastal som asi päť metrov za ostatnými. Otec hovoril pravdu. Nebolo tu veľa ľudí. Ryder, okolo ktorého stáli z jednej strany Lily, z druhej Malcolm. Lilin otec, ktorý stál vpredu vedľa kňaza a prednášal smútočnú reč. A môj otec objímajúci mne neznámu ženu. Nevidel som jej do tváre, no po chvíli mi došlo, kto to je. Ryderova matka. Žena, kvôli ktorej môj otec opustil svoju rodinu.

Prinútil som sa odvrátiť od nich zrak. Možno som sem nemal chodiť.

Uprel som pohľad na rám s fotografiou vedľa čerstvého hrobu. Bol na nej Ryder s tmavovlasým dievčatkom. Mohla mať tak... desať? Jedenásť? Na perách jej svietil úsmev. Jeho sestra.

 Fotka bola zrejme urobená iba nedávno. Ryder na nej vyzeral rovnako ako teraz. Ešte pred polrokom mal vlasy výrazne kratšie.

Lily objala Rydera a ja som ponad jej plece zazrel jeho bledú, strhanú tvár. Oči mal začervenané od plaču. Na chvíľu zdvihol zrak a ja som zazrel nepatrný záblesk prekvapenia v jeho očiach. Potom sa v nich znovu ustálila tá prázdnota.

Ryder čosi povedal a odtiahol sa od Lily. Obrátila hlavu mojím smerom a prekvapene na mňa hľadela. Čosi mu povedala a zamierila ku mne.

„Kto ti to povedal, Max?" vyhŕkla.

„To nie je podstatné," vydýchol som.

„Andreas," skonštatovala ticho. „Mohol by si mi vysvetliť, čo má tvoj otec spoločné s Ryderom?"

„Opustil mňa a moju mamu kvôli Ryderovi a jeho matke," odvetil som jednoducho.

Lily sa pár sekúnd nezmohla na slovo. „Vie to Ryder?"

„Nie. Andreas mu to mal povedať do konca tohto týždňa. Ibaže... ibaže to teraz zrejme nie je najlepší nápad."

Lily chvíľu mlčala. „Neurob niečo hlúpe, Max," povedala napokon a zamierila späť k Ryderovi.

V duchu som sa uchechtol. Každý odo mňa očakával nejaký prešľap. No keď som sa nad tým hlbšie zamyslel, aj ja sám som ho od seba očakával.

Ryder

Bol som Jonathanovi vďačný, že predniesol tú reč. Každý si zaslúžil, aby na jeho pohrebe hovorili ľudia pekné veci. Ale ja by som to nedokázal. Nedokázal by som o nej rozprávať. Aj len počúvanie Jonathanových slov mi drásalo dušu na kusy.

„Ďakujem," zašepkal som, keď sa Jonathan vrátil na svoje miesto. Matne som vnímal, ako kňaz predniesol ešte niekoľko viet. Môj pohľad spočinul na pomníku vedľa Nadyinho hrobu. Noah Peterson. Možno konečne stretla svojho otca. Predstava Nadye a Noaha pohromade vo mne vyvolala bolestný úsmev.

Podišiel som k hrobu a kľakol som si. Končekmi prstov som sa dotkol čerstvej, vlhkej zeminy. „Spi sladko, sestrička."

Neisto som vstal a zvrtol som sa. Zrak mi spočinul na Maxovi, ktorý váhavo kráčal ku mne. Nevedel som, čo mám očakávať. Nechcel som sa zamýšľať nad tým, ako sa tu dostal a kto mu to povedal. Bol som príliš vyčerpaný na akékoľvek scenáre.

Zastal kúsok odo mňa a chvíľu ma mlčky pozoroval. „Úprimnú sústrasť, Ryder," hlesol napokon. V jeho očiach som videl smútok, neistotu, bolesť jeho vlastných spomienok, ktoré táto situácia vyvolávala. A aj sklamanie. Prečo si mi to nepovedal? pýtal sa ma bez slov.

„Ďakujem," odvetil som ticho a jeho otázku som nechal nezodpovedanú.

Pozrel som na Andreasa, ktorý nás pozoroval. Zamieril som k nemu a z vnútorného vrecka saka som vytiahol papiere zložené na polovicu. Claudii som nevenoval jediný pohľad.