Faster

45.

Max

Vyšiel som z klenotníctva a prstami som prešiel po dvoch kovových príveskoch visiacich na retiazke na mojom krku.

Keď som pred dvoma rokmi tú retiazku stratil, prelínal som sa, že som to prekliate zapínanie nedal opraviť už skôr. Myslel som, že retiazka je preč. Nikdy ma ani len nenapadlo, že ju ešte uvidím. A už vôbec nie, že to bude Ryder, kto ju nájde.

Bola pre teba niekým, pre koho by si bol ochotný zomrieť. Niekým, pre koho by si zradil aj najlepšieho priateľa.

Možno... možno som ho napokon nepoznal tak dobre, ako som si myslel. Boli tu veci, o ktorých sme vôbec nerozprávali, akési tabu. Najväčším z nich bola rodina. Ryder o nej nikdy nerozprával a ja som sa nepýtal – vyvolalo by to rovnaké otázky mojím smerom, a to som nechcel. A potom... Ryder zvykol z času na čas zmiznúť, lebo niečo mal. Občas som si kvôli tomu z neho uťahoval, ale nikdy som sa nesnažil zistiť, o čo šlo. Ak by chcel povedal by mi to.

Možno mal v živote niekoho, o kom som ani len netušil. Niekoho, kto preňho bol tak dôležitý ako pre mňa Delia. Niekto, pre koho by bol ochotný zomrieť... alebo zradiť najlepšieho priateľa.

Predpokladal som, že mu nešlo o to zničiť moju šancu na výhru, ale o peniaze, ktoré za to dostal. Hromadu peňazí. Možno ich potreboval. Jasné, nemal som státisíce dolárov, ktoré by som mu mohol požičať. Ale keby mi to povedal, mohli sme na niečo prísť. Možno...

„Prestaň!" okríkol som sa a zovrel som volant pevnejšie.

Možno to urobil schválne. Možno za tým nebol žiaden dobrý skutok. Možno by som ho konečne mal prestať brániť pred samým sebou. Nie možno, ale určite.

Nič z tohto by sa nestalo, ak by som sa od neho držal ďalej, ako mi bolo povedané. Ak by som sa ho nesnažil spoznať. Ak by som sa s ním nespriatelil. Ak by som ho nepustil dosť blízko.

Nie. Nielenže som ho pustil až príliš blízko, ale bral som ho ako brata. Chránil som ho a bo pri ňom, kedykoľvek ma potreboval. A chránil som ho ešte aj teraz. Možno som si za to celé vlastne mohol sám.

Zastal som pred Liliným blokom práve vo chvíli, keď vyšla z dverí. Zahnal som myšlienky na Kellera do úzadia a usmial som sa na Lily, keď nasadla do auta. „Ahoj, ryšavka."

„Ahoj, pretekár," usmiala sa a naklonila sa ku mne, aby som ju mohol pobozkať.

Páčilo sa mi, že nepoužíva rúž, aspoň nie na každý deň. Mohol som ju pobozkať kedykoľvek a kdekoľvek bez toho, aby som sa musel zamýšľať nad tým, ako dlho potrvá, kým sa zbavím otlačenej farby na svojich perách.

Mal som chuť strhať z nej oblečenie priamo tu a teraz, ale ovládol som sa a odtiahol. Zatajil som dych pri pohľade do jej očí. Cítil som z nej slabé napätie. Toto bolo prvý raz od tej noci, čo sme boli spolu bez toho, aby sa jeden z nás niekam ponáhľal.

„Kam si zmizla dnes ráno?" spýtal som sa a zaradil som sa do premávky.

„Mala som stretnutie s klientom ohľadom jedného projektu a potom... šla som do prírody, trochu fotiť a tak. Čo ty?"

„Dve hodiny som trpel Saiove nezmyselné reči o predpokladoch môjho víťazstva v Majstrovstvách, potom raňajky, bol som si niečo vybaviť v meste a... máš nejaké plány na večer?"

Lily sa uškrnula. „Nie, ale mám pocit, že ty si mi ich už vymyslel."

„Správne," žmurkol som.

„Čo máš v pláne?"

„To sa dozvieš až večer," odvetil som s úškrnkom a zaparkoval som pred talianskou reštauráciou.