Faster

53.

Ryder

„Si tu autom?" spýtal som sa, keď sme vyšli z kaviarne.

„Je zaparkované na konci ulice," odvetil Andreas. „Kam pôjdeme?"

„Do Portlandu."

Andreas ostával verný svojmu nenápadému luxusu, čoho dôkazom bol aj čierny mercedes, pri ktorom zastal.

Zapadol som do koženého sedadla a obklopila ma nevtieravá vôňa mäty a citóna. Andreas naštartoval a strčil do prehrávača kazetu. O malú chvíľu auto zaplavili tóny francúzskeho jazzu, ktorému bol Andreas oddaný. Mimovoľne som sa pousmial. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

Niekoľko minút v aute vládlo ticho. Cítil som jeho nervozitu, aj keď na prvý pohľad to na ňom nebolo badať.

„Keď som spoznal Claudiu, mal som manželku a syna," prehovoril napokon.

Prekvapene som pootvoril ústa, no trvalo niekoľko sekúnd kým som sa zmohol na slovo. „Čože?"

„Vypočuj ma, Ryder. Prosím. Začnem úplne na začiatku. A to bolo dávno predtým, než som stretol tvoju mamu." Keď som mlčal, rozhodol sa konečne začať. „Stretol som ju – moju mnželku –, keď som bol o niečo mladší ako ty teraz. Obaja sme boli vysokoškoláci. Páčil som sa jej a ona sa páčila mne. Začali sme si spolu a... no, po polroku zistila, že je tehotná.

Jej rodičia chceli, aby šla na potrat alebo aby sme sa okamžite vzali. Bola z bohatej a významnej rodiny a jej rodičia si veľmi potrpeli na to, ako pred ostatnými vyzerali. Ona si ale chcela dieťa nechať. Milovala ma. A ja... ja ju v tej chvíli tiež.

Vzali sme sa a narodil sa nám syn. Nikdy predtým som sa necítil tak šťastný ako vtedy. Mal som pocit, že som najšťastnejší muž na svete. Postupne sa ale tá ružovosť začala vymývať. Najprv som od jej rodičov počúval, že sa kvôli škole málo venujem rodine. A po niekoľkých rokoch mi moja manželka vyčítala, že trávim veľa času v práci, ktorú mi, mimochodom, vybavili jej rodičia. Obyčajný novinár nebol niekto hodný ich dcéry, a tak som sa za krátky čas dostal na pozíciu šéfredaktora jedného významnejšieho magazínu. Veľa som cestoval, čo sa jej nepáčilo.

Náš chladnúci vzťah vyvažoval náš syn. Miloval som ho a kvôli nemu som bol ochotný robiť všetko pre to, aby som zvládal prácu aj rodinu. Môj koníček, písanie, bolo zanedbateľný v porovnaní s mojím synom.

Potom... potom som dostal ponuku na miesto šéfredaktora jedného veľmi významného francúzskeho magazínu. Bola to ponuka, ktorá prichádza raz za život a neodmieta sa. Moja snaha presvedčiť ju, aby sme sa presťahovali do Strasbourgu bola mizivá. Práve sa jej rozbehla kariéra, ktorá nadviazala na prácu jej rodičov – dostala sa ako sudkyňa na významnú pozíciu.

Vzal som to. To nás ešte väčšmi vzdialilo. Trávil som pár týždňov doma, pár v Strasbourgu. Keď som aj bol doma, často sme sa hádali. Postupom času som začal tráviť čoraz viac času v Strasbourgu. Vrátil som sa k písaniu. Domov som už tak často nechodil a vyhováral som sa na prácu. Kvôli môjmu synovi ma to nesmierne mrzelo, ale každý moment strávený v prítomnosti mojej manželky ponúkal desiatky príležitostí na hádku. Mal som pocit, že robí všetko pre to, aby ma naštvala. Spätne si uvedomujem, že to vlastne bolo obojstranné. Naša láska odoznela, minimálne z mojej strany, a jediné, čo nás držalo ako tak pohromade, bol syn.

Raz som v Strasbourgu stretol tvoju mamu. Na prvý pohľad na nej nebolo vôbec nič špeciálne, ale... nemohol som ju dostať z hlavy. Odjakživa som bol ten typ, čo sa ľahko zamiloval, ale aj rýchlo odmiloval. V tomto prípade ale bolo niečo inak. Tvoja mama mi bola inšpiráciou na dokončenie prvej knihy, ktorá zožala obrovský úspech. Spočiatku bola len kamarátkou a mojou múzou, hoci o tom druhom netušila. A potom...