Faster

54.

Ryder

Odtrhol som zrak od podlahy, keď som vedľa seba zachytil kroky. Miestnosť som opustil krátko po tom, čo som tam vošiel. Posledné, čo som mal chuť vidieť, boli prejavy Andreasovej náklonnosti mojej matke. Už to bola prinajmenšom hodina a pol, čo som mučil svoj zadok sedením na tej nepohodlnej lavičke, kým vedľa v izbe bol pohodlný gauč. Ale tak zaťatosť je zaťatosť.

S povzdychol som vstal a prešiel som pár metrov, aby som sa rozhýbal. „Môžeme ísť?"

Cítil som na sebe Andreasov pohľad. „Ty s ňou nechceš hovoriť?"

„Nie," odvetil som stroho.

„Myslím, že by ti dala odpoveď na tú otázku, ktorá ti behá hlavou, ak by si sa opýtal."

„Nie, vďaka," odsekol som. „Môžeme ísť?"

Ústav sme opustili v ťaživom tichu. Rovnaké ticho panovalo aj väčšinu cesty späť do Seattlu. Vedel som, že Andreasa môj postoj žerie a nakoniec prehovorí. Svoje mlčanie napokon predsa len prelomil. „Nemal by si ju ignorovať, Ryder. Urobila chyby, ale toto si nezaslúži. Práve teraz potrebuje oporu viac, ako kedykoľvek predtým a jej syn s ňou sotva prehodí slovo, ak z toho nemá prospech. Nehovoriac o tom, že Nadya ani nevie, že žije."

Prepálil som Andreasa pohľadom. „Nech sa páči, môžeš jej byť oporou aj za mňa. Myslíš si, že ju poznáš, ale poznáš niekoho, kým bola predtým. Bol som to ja, kto musel pracovať popri škole a zvládať starať sa o Nadyu, kým ona bola opitá alebo nadrogovaná, neraz aj oboje. Každý cent, ktorý mala, minula na chľast a drogy. Vtedy som sa jej snažil byť oporou. Chcel som jej pomôcť a snažil som sa prehovoriť ju, aby vyhľadala odbornú pomoc. Buď sa mi ušla facka alebo ma vôbec nepočúvala. Nehovoriac o tom, že sa pokúsila zabiť Nadyu. Nemám si s ňou čo povedať."

„Vo vnútri je to stále tá žena, ktorú som spoznal pred pätnástimi rokmi. Stále ťa miluje, Ryder. Záleží jej na tebe. Ona nie je bláznivá, len potrebuje niekoho, kto jej to pomôže prekonať. Potrebuje cítiť, že na nej niekomu záleží." Andreas zastavil auto pred kaviarňou, kde sme sa stretli.

Uchechtol som sa. „Takže mám zabudnúť na to, že sa pokúsila zabiť moju sestru, usmievať sa a predstierať, že bola celý život dokonalou matkou a na psychiatrii sa ocitla čírou náhodou? "

„Ryder..." povzdychol Andreas.

„Myslel som si."

Siahol som na kľučku a chcel som otvoriť dvere, no Andreasov neveselý smiech ma prinútil zaváhať. Hľadel na mňa so zvláštnym pohľadom v očiach. „Nenávidíš ju," skonštatoval ticho. „Nenávidíš ju spôsobom, akým môj syn nenávidí mňa."

•••

„Nechceš mi povedať, o čo ide?" prehovoril Malcolm, čím ma vytrhol zo zamyslenia. Sedeli sme v Malcolmovej záhrade a popíjali pivo po niekoľkých hodinách tréningu. Tentoraz obaja nealko. Malcolm mal ešte vyzdvihnúť Rose z práce.

„Naposledy si sa sťažoval, že hovoríme stále iba o mne," pripomenul som mu.

Malcolm prevrátil očami. „Obaja dobre vieme, že ti to dvojnásobne oplatím, keď sa s Rose znovu pochytíme."

Zhlboka som sa nadýchol. „Postupne zisťujem, že čím viac sa dozvedám, tým viac otázok prichádza."

„Nadya?" zamračil sa Malcolm.

Pokrútil som hlavou. „Moja matka. A... niekto, koho by som mohol nazvať svojím otcom, aj keď nie po biologickej stránke." Vrhol som pohľad na hodinky. Bolo pol šiestej. O hodinu som mal vyzdvihnúť Lily. „Počuj, poviem ti to nabudúce. Ešte niečo mám."