Faster

63.

Max

Prvé štyri hodiny cesty prebehli v mučivom tichu. Odkedy som zhabal ploskačku schovanú v priehradke auta, Ryder iba uprene civel z okna. Niežeby bolo na čo civieť. Šli sme po jednej z tých nekonečných ciest uprostred púšte, kde kam oko dovidelo boli len suché pusté alebo trávnaté plochy, sem tam nejaký vyschýnajúci strom alebo kaktus. Za nami nebolo nič, pred nami nič na druhú. Bol to presne ten typ cesty, ktorý sa objavuje vo filmoch. Z ničoho nič sa uprostred pustatiny pri ceste objaví čerpacia stanica, nonstop alebo malý motel. Miesto, kde s deväťdesiatdeväťpercentnou pravdepodobnosťou narazíš na masového vraha s brokovnicou.

Na tú horúčavu ani klíma nestíhala. Cítil som sa ako v saune. Nevedel som, či to dusno spôsobovalo tých tridsaťdeväť stupňov vonku alebo napätie, ktoré v aute vládlo.

Kútikom oka som pozoroval Rydera. Nehýbal sa ani nerozprával, ale ani nespal, lebo len pár minút dozadu vypil pol fľaše minerálky.

Na jazyk sa mi drala otázka, ktorá ma zožierala už pá dní. A asi bolo hlúpe teraz s tým začínať, no nemohol som si pomôcť. „Prečo si mi to nepovedal?"

Nemusel som špecifikovať. Ryder dobre vedel, o čom hovorím. Napriek tomu mlčal.

„Váhal som," prehovoril napokon ticho. „Nikdy som o rodine nehovoril rád. To aj dávno predtým, než sme sa stretli. Mám mladšiu sestru a matku. Viac som nikdy predtým nikomu nepovedal. Viedlo by to iba k ďalším otázkam. Ak by niekto zistil, že moja matka nie je schopná sa o nás postarať, že je celé dni na alkohole a drogách, bol by to už len krok od toho, aby nám na dvere zaklopala sociálka. Nemohol som to dovoliť. Nechcel som, aby Nadya vyrastala bezo mňa." Ryder sa na moment odmlčal. „Chcel som ti to povedať. Bol som odhodlaný to urobiť, ale... potom si podpálil Erikovo auto. A zakaždým, keď som to chcel povedať nahlas, zaplavili ma predstavy, ako by si ten fakt mohol využiť, ak by som niekedy stál proti tebe."

Prekvapene som naňho pozrel. „Ale White, či jeden, či druhý, nikdy nebol mojím priateľom. Neurobil... nikdy by som to nevyužil proti tebe. Nie toto." Uprel som pohľad na cestu a snažil som sa nedať najavo, že sa ma to dotklo. „Predal si tie informácie o mojom aute, lebo si potreboval peniaze na jej liečbu. Ak... ak by si mi to povedal, ak by si ma požiadal o pomoc, nejako by sme to vyriešili. Zohnal by som tie peniaze. To si predsa vedel... či nie?"

„Jediná vec, ktorú som vedel s istotou, bola, že okamžite potrebujem peniaze," šepol.

Znovu som sa zahľadel na cestu pred sebou. Mal som si vtedy všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Ale bol som príliš zabratý do príprav na preteky. A Ryder mi mal povedať pravdu. Ale... neveril mi. Neveril mi – ten fakt bolel väčšmi ako to, že ma zradil.

Stačil jeden telefonát domov a do ďalšieho rána by som tie peniaze mal. Nepovedal by som mu nie. Ani vtedy, a možno ani teraz, ak by to potreboval. Mal som dôvody, prečo ho nenávidieť, ale tiež toho pre mňa veľa urobil. Viac, než si uvedomoval.

„Zastav," vyhŕkol Ryder zrazu.

Jeho požiadavka ma zarazila, ale zošliapol som brzdu a o pár sekúnd neskôr auto zastalo na okraji cesty. Možno mu prišlo zle. Pri množstve alkoholu, ktoré za posledné dni vypil, by to nebolo nič zvláštne. Ryder vyletel zo svojho miesta. Zmätene som sledoval, ako neistým krokom prešiel zo desať metrov smerom, odkiaľ sme prišli. Prstami si prehrabol vlasy a padol na kolená. Plecia sa mu chveli v rytme nekoordinovaných nádychov a výdychov. Vyzeralo to ako... záchvat paniky?

Vystúpil som a zamieril k nemu. „Si okej?"

Ryder po niekoľkých sekundách zdvihol hlavu. Celý sa chvel a čelo mal zarosené od potu. Natiahol som k nemu ruku a vytiahol som ho na nohy.