Faster

21.

„Vezmem si tie ľalie," povedal som kvetinárke a položil som na pult bankovku. Sledoval som, ako žena ružovou stuhou zväzuje tucet čerstvo rozkvitnutých bielych kvetov predtým, než mi ich podala. S úsmevom som ich od nej prijal a ustúpil som z cesty ďalšej zákazníčke.

S úsmevom som k nim privoňal. Už teraz som si bol istý, že Nadya nimi bude nadšená.

Spravil som krok dozadu a chcel som sa zvrtnúť, no nečakaný náraz ma vyviedol z rovnováhy. Zavrávoral som, no udržal som rovnováhu a uchránil som pred pádom i osobu, ktorá do mňa vrazila.

„Och – bože! Ospravedlňujem sa, ja..."

Prekvapene som zažmurkal a zadíval som sa na osobu, ktorá do mňa vrazila. „Lily?" Dych sa mi zasekol v hrdle. Mala na sebe šaty marhuľovej farby, ktoré dokonale kopírovali jej krivky. Dnes mala vlasy rovné a vypnuté do chvosta. Môj pohľad sa na jej červených perách zdržal možno trochu dlhšie, než by mal.

Rozpačito sa na mňa usmiala. „Uhm, prepáč, že som do teba vrazila."

„V pohode," usmial som sa a prinútil som sa pustiť jej zápästie, ktoré som doteraz držal. Ešte raz som si ju premeral pohľadom. „Rande?" nadvihol som obočie.

Líca sa jej zaliali červeňou a roztomilo sklopila zrak. „Áno," usmiala sa a pohľad jej padol na ľalie v mojej ruke. „Tie sú nádherné! Tiež máš rande?" dodala a zdvihla zrak k mojej tvári.

Pootvoril som ústa, no na moment som zaváhal. „Niečo také," povedal som napokon a prinútil som sa do úsmevu.

Lily vrhla pohľad na svoj mobil a znovu sa na mňa rozpačito usmiala. „Prepáč, musím ísť, inak budem meškať. Uvidíme sa v L.A."

„Jasné," usmial som sa a díval som sa, ako odchádza. Vzápätí som ustrnul.

V L.A.? Max ju berie do L.A.?! Zhlboka som sa nadýchol a prstami som si vošiel do vlasov. Fajn. Moje nádeje, že tých pár tisíc kilometrov medzi nami by ma mohlo odlákať od myšlienok na ňu, sa práve vytratili.

S povzdychom som len potriasol hlavou a zamieril som k niekoľkoposchodovej budove obklopenej stromami.

Mal som dvanásť, keď sa Nadya narodila. Bolo to asi pol roka po Noahovej smrti. Bola tak drobná, s veľkými priezračnými modrými očami a maličkými rúčkami. Mamin alkoholizmus počas tehotenstva spôsobil, že sa narodila s oslabenou imunitou. No inak bola zdravá a v poriadku, a to stačilo.

Myslel som, že dcéra mamu vytrhne z tej letargie, v ktorej sa po Noahovej smrti ocitla. Fungovalo to... chvíľu. Čím Nadya rástla, tým viac sa ukazovala jej podoba s Noahom. Mama... neznášala to dobre. Znovu začala piť, viac ako predtým.

Nadya mala sedem, keď sme sa dozvedeli, že to má tiež. Leukémia bola v Noahovej rodine dedičná. Moja malá sestra zomierala.

Hrdlo sa mi bolestne stiahlo, no pery sa mi mimovoľne zvlnili do úsmevu, keď som cez sklo zazrel drobnú Nadyu strácajúcu sa v perinách sledovať minuloročné Majstrovstvá v rally.

„Tento rok vyhráš ty," prehovorila svojím zvonivým hláskom bez toho, aby odtrhla zrak od obrazovky. Práve prebiehali posledné sekundy finále. Viedol Max, ja som mu bol v pätách. Nevytočil som poslednú zákrutu dosť dobre a prepadol som sa na štvrté miesto.

„To nemôžeš vedieť," pousmial som sa a podišiel som k nej.

„Môžem, a aj viem," usmiala sa a pozrela na mňa vzápätí však jej pohľad skĺzol k ľaliám. Oči sa jej rozžiarili. „Ryder!"

„Páčia sa ti?" usmial som sa, hoci som dávno vedel odpoveď. S kyticou v náručí som sa posadil na okraj postele a Nadya nadšene privoňala ku kvetom.