Faster

26.

Hoci sa mi splnenie sľubu, ktorý som Nadyi pred odchodom do Los Angeles dal, nezdalo lákavé, napriek som tu bol. Stál som pred dverami izby Claudie, mojej matky, s kyticou ľalií, odhodlaný zachovať si úsmev a nedať najavo svoje skutočné pocity, ktoré som k tejto osobe prechovával.

„Už dávno je po návštevných hodinách, nemôžem vám dať veľa času," oznámila mi zdravotná sestra okolo tridsiatky a usmiala sa na kyticu kvetov.

„Dvadsať minút?" navrhol som.

„Fajn," odkývala to. „Ale ani o minútu viac."

Niežeby som mal v pláne zdržiavať sa dlhšie.

Sestra odomkla dvere izby a keď som vošiel dnu, zavrela za mnou. Ocitol som sa v pomerne priestrannej miestnosti s bledooranžovými stenami, posteľou, malou televíziou a niekoľkými časopismi na nočnom stolíku.

Sedela na konci postele a hľadela do prázdna. Napriek tomu, že mala iba štyridsaťdva, vlasy mala riedke a šedivé a neprirodzene bledá pleť s náznakom vrások a výraznými kruhmi pod očami ju robili prinajmenšom o pätnásť rokov staršou. Dlhodobá závislosť na drogách a alkohole sa na nej podpísala a z kedysi peknej ženy ostala vychudnutá troska s prázdnymi modrými očami.

„Ahoj, Fryderyk," prehovorila sotva počuteľne, no horkosť v jej hlase sa nedala prepočuť. „Dlho si sa neukázal."

Spustil som kyticu na posteľ. „Ako sa máš?"

„Nehraj to, Ryder," šepla. „Nenávidíš, že tu si."

Ticho som vydýchol. Mala pravdu. Ak by som mal označiť osobu, ktorú som skutočne nenávidel, nebol by to Max. V skutočnosti som ho nemal prečo nenávidieť. Ju... ju áno. „Prišiel som priniesť kvety osobe, ktorou si kedysi dávno bývala," povedal som ticho.

Po smrti Nadyinho otca stratila zmysel života. Avšak vo chvíli, keď sa zistilo, že Nadya je chorá tiež, stratila zdravý rozum. Vedel by som jej odpustiť čokoľvek, ale nie to, že sa pokúsila Nadi otráviť.

„Jediný dôvod, prečo si na mňa úplne nezanevrel, je Nadya."

Nemohol som popierať, že to bol jeden z popredných dôvodov. Posledný rok sa Nadyin stav zhoršoval. Jedinou možnosťou, ako to zmierniť, bola pravidelná transfúzia krvi s čo najväčšou zhodou. Bol som jej súrodencom iba z Claudiinej strany a moja krv nebola dostatočne zhodná. Claudiina áno. Súhlasila s pravidelným darcovstvom raz mesačne iba preto, lebo to znamenalo vysadenie liekov, ktoré jej v ústave podávali.

„Si sebec, Ryder," prehovorila zrazu Claudia do ticha. „Robíš všetko pre to, aby žila čo najdlhšie. No iba predlžuješ jej utrpenie. Zúfalo sa držíš nádeje, že sa dá všetko do poriadku, pretože si nevieš predstaviť život bez nej. Ale ona zomiera, Ryder, a nik to nedokáže zmeniť. Nemôžeš ju zachrániť. Zomrie." Claudia sa trpko zasmiala a končekmi prstov prešla po kalichu ľalie. „Zomrie. Zázraky neexistujú."

•••

„Si si istý, že to nechceš otočiť?" spýtala som sa Maxa, keď zaparkoval na príjazdovej ceste pred domom mojich rodičov.

„Ale no tak," prevrátil Max očami. „Nebuď taká dramatická. Neplánujem predsa prejsť bránou pekla."

„O tom by sa dalo diskutovať," zamrmlala som, za čo som si od Maxa vyslúžila odfrknutie. Z toho obeda som nemala dobrý pocit.

Max sa obrátil ku mne a vzal moju tvár do dlaní. „Prežil som týždeň v dažďovom pralese, vyhral som národné Majstrovstvá v racingu, chýbali mi dve sekundy do prelomenia rýchlostného rekordu a zvládol som žúrovať päť dní bez prestávky či spánku. Zvládnem jeden obed s tvojou rodinou, zlato. Víťazstvo mám v žilách," dodal s oslnivým úsmevom a dravo ma pobozkal.