Daisy Rose Violet

VII

Veľmi dlho som sa prechádzala po botanickej záhrade, neuveriteľne mi bude chýbať. Posadila som sa na lavičku do parku nedaľeko brán záhrady. Energia ma pomaly opúšťala a ja som vedela,že to bude čoraz horšie. Čím dalej odtiaľto budem,tým horšie sa budem cítiť. Pri pohľade na bránu záhrady,som v mysli počula nariekanie stoviek ba až tisícov kvetov a drobných kvietkov. Nariekali rovnako ako nariekala moja duša,stonala,kvílila a dúfala,že toto je len zlý sen. Sen, z ktorého sa o pár sekúnd prebudím,no nestane sa tak. Vzliky mojej stonajúcej duše prekričalo srdce. Smialo sa,bolo šťastné a neustále mi do mysli posielalo tvár toho chlapca,chlapca ktorý ma moju fotografiu. Ach bože! Čo,čo ak ju niekam dá? Čo ak nieko uvidí moje fialové oči,ktoré neskrývali modré šošovky ako obvykle?

Chladný večerný vánok mi obíjmal ramená. Je na čase ísť domov. Slnko sa lúčilo a pomaly ho nahrádzal mesiac,ktorý bol práve v splne. Milujem spln! Vtedy vyzerá všetko omnoho magickejšie a krajšie ako inokedy. Rozprávkové minúty sa skončili v momente,ako som vošla do domu. Všade boli papierové krabice,v ktorých bol zbalený život celej mojej rodiny. Ocko prelepoval posledné krabice. Mama sa na mna pozrela,hoci videla môj smutný výraz,šťastne sa na mna usmiala.
"Tak...táto bola posledná."
Hrdo vyhlásil ocko. Mama ho šťastne pohladila po ramene,no vo mne v ten moment zomrela posledná nádej,že zostávame tu. Tu na mieste,ktoré volám DOMOV.

Obíjmajúc si ramená som sedela na na matraci,ktorý zostal z mojej postele. Cez okno do izby prenikalo svetlo mesiaca,bolo jasné a tak krásne. Ľahla som si,prevrátila sa na pravý bok a uprene hľadela na mesiac v splne. Dnešná noc bude veľmi dlhá,tak dlhá ako dlho bude trvať môj žiaľ. Toto miesto mi bude chýbať,veľmi mi bude chýbať.

V momente ako sa fáza zaspávania prelomila a vpustila ma do ríše snov,som znovu videla jeho tvár. Tvár chlapca,ktorý ma odfotil.