Daisy Rose Violet

XII

"Už nikdy mi nepovedz Rose!"
Našťastie moje oči chránili šošovky ,inak by videl ako sa z nich vytrácajú posledné zbytky modrej a nahrádza ich dalšia fialová. Chcel niečo povedať,no miesto toho mi nemo hľadel do očí.
"Tvoje oči..."
"Čo s nimi?"
"Včera neboli modré."
"Sú modré už sedemnásť rokou."
Do čerta,do čerta,do čerta! Všimol si to. Daisy upokoj sa,len žiadne hlúposti! Odvrátila som zrak a vykročila smerom do chodby. Odkašlal si.
"Slečna Violet,ste si istá,že idete správnym smerom?"
Neodpovedala som mu. Obíjmajúc si ramená som prešla zopár metrov,no potom som zastala. Ako by zázrakom som našla učebnu výtvarnej,v ktorej bol priveľký hluk na to,aby tam bol učiteľ. Bez váhania som otvorila dvere. V tom momente všetci stíchli ale ich pohľady ma pálili ako rozžeravené ihli. So sklonenu hlavou som prešla k stojanu pri okne.

Nadšenie z učebne výtvarnej ma opustilo hned v momente,ako do nej vošiel Ethan. Ešte stále tu nebol žiaden vyučujúci. Ethan zastal pri mne. Ten chalan mi začína parádne liezť na nervy!
"Toto je moje miesto,Rose."
"Bolo!"
"Čo som ti spravil,že si tak odmeraná?"
Otvorila som ústa,že mu odpoviem,no vtedy ma zachránila učiteľka vchádzajúca do triedy. Ethan mi venoval jeden zvláštny pohľad a sadol si na miesto predo mna.

"Slečna,vy v tých bielych šatách?!"
"Áno?"
"Ste tu nová?"
"Áno,som Daisy."
Len prikývla a začala vysvetľovať to,čo odnás dnes chce. Máme nakresliť to,čo máme najradšej. Bez zbytočného premýšlania som začala nanášať farby na snehovobiele plátno. Onedlho som ho zaplnila širokou škálou farebných kvetov a kvietkov. Pri pohľade na obraz botanickej záhrady ma v očiach zaštípali slzy. Nie Daisy teraz sa nemožeš rozplakať,teraz nie! Pozrela som von oknom. Musím nájsť nejaká les,lúku,niečo čo zachráni moju dušu pred smrťou.