Daisy Rose Violet

XXXIV

Pomaly zaspávala,je krásna. Bez slova som sledoval moj spiacu princeznú. Prevrátila sa na bok,vytiahla svoju ruku z mojej a pokojne spala. Ticho som si prezeral nespočetné množstvo umelých kvetov v jej izbe,lepšie by sa tu vynímali živé.

Hlava mi pomaly padala,zatvárali sa mi oči,nemôžem zaspať! Strhol som sa,keď na mojom ramene spočinula niečia ruka,prudko som zdvihol hlavu. Stál nado mnou jej brat,nechápavo som naňho hľadel.
"Nechcem ťa vyhánať,no už je takmer desať a zachvíľu prídu naši rodičia...chápeš?"
Len som prikývol,skôr ako ja odišiel z izby jej brat. Podišiel som k mojej spiacej Rosie,je tak krásna. Naklonil som sa k nej a zanechal otlačok pier na jej líci,pokrčila nosom. Ospalo na mňa hľadeli jej,už znovu fialové oči,usmiala sa.
"Ahoj!"
"Ahoj!"
"Už odchádzaš?"
Pomaly sa posadila,končekmi prstov som pohladil jej bledé líce.
"Už musím ísť,Daisy.
"Čo by si povedal na to,keby sa idem s tebou prejsť?"
Na pery sa mi vyštveral šťastný úsmev,ona sa tiež usmievala.

Preplietol som si s ňou prsty,slabo mi stisla ruku.
"Ako ti je?"
"Omnoho lepšie."
"To som rád."
Pustil som jej malú dlaň a objal ju okolo ramien,oprela si hlavu o moje rameno. Pomaly sme kráčali okolo zatvoreného kvetinárstva. Prudko zastala čo zapríčinilo,že som ju takmer zhodil na zem. Začala sa smiať,smial som sa tiež. Podišla k dverám kvetinárstva,chvíľu hľadela na rozpis otvátacích hodín.
"Kedy otvárajú?"
Zmätene sa na mňa pozrela,zvráštil som čelo. Docupkala ku mne a krásne sa usmievala.
"Zajtra otvárajú až o dvanástej."
"Výborne."
"Prečo?"
"To nemusíš vedieť."
"Nemám rada,keď mi niekto nechce niečo povedať."
"A čo prekvapenia?"
"Tie sú fajn."
Vzal som ju za ruku a kráčali sme ďalej,neustále ma prekvapuje. Je dokonalá!

Posadila sa na lavičku,prekrížila si nohy a spokojne sa oprela. Stál som zopár krokov pred lavičkou a pozorne som ju sledoval,nechapavo na mňa hľadela. So šťastným úsmevom som si k nej sadol,myslim že som sa zamiloval.