Daisy Rose Violet

XXXI

Zarazene som pozeral na moju matku,ktorá si spokojne sadala za stôl. Od...odkiaľ toto má? S úsmev sa na mňa pozrela,zrejme si všimla,že ma jej odpoveď zarazila.
"Nejako ti zamrzol výraz,nebodaj mám pravdu?"
Víťazne sa usmiala a pustila sa do večere. Mňa,mňa z nej asi trafí šľak! Vedel som,že ma moja matka dokáže prekvapiť,no toto ma dorazilo,úplne.

Zabuchol som dvere na mojej izbe a zvalil sa na posteľ,dlho som tam však nevydržal len tak ležať. Čo teraz asi robí Daisy? Ako mi mohlo pomotať hlavu úplne cudzie dievča? Nesnívam?
Vyzliekol som si čierne tričko,vzal si tepláky a šiel sa osprchovať. Aj keď som sa snažil,nedokázal som na ňu prestal myslieť. Tak veľmi si želám,aby toto celé nebol len sen, z ktorého sa zachvíľu zobudím.

Jej smiech,ten jej krásny smiech ma obklopoval. Bežala predo mnou pomedzi rozkvitnuté kvety. Vyzerala ako nadpozemská bytosť,prekrásna a dokonalá. Vždy,keď som si myslel,že ju chytím znovu sa rozbehla preč. Na pár sekúnd sa stratila za veľkým stromom,aspoň som si myslel,že ju znovu uvidím,no zmizla.
"Daisy! Daisy!"

Strhol som sa,do izby mi prenikalo slabé mesačné svetlo. Bol to len sen,len hlúpy sen. Pretrel som si tvár a sadol si,nohy mi vyseli z postele. Stále som cítil ten neopísateľný pocit prázdna a zmätku. Stále nechápem,ako a čím mi tak počarovala,no nemôžem na ňu prestať myslieť.

"Ethan,Ethan vstávaj!"
Cez hlavu som si prehodil paplón v snahe spať ďalej,no moja matka mal iný názor. Neustále mnou triasla,začína ma štvať.
"Ethan okamžite vylez z postele,veď je piatok!"
Toto ma napokon presvečilo,no aj tak sa mi vôbec nechcelo do školy. Na čo tam pôjdem,keď tam nebude moja prekrásna Rosie?