Daisy Rose Violet

VIII

"Daisy,Daisy vstávaj!"
"Ešte päť minút."
Cez hlavu som si prehodila paplon vonajúci po ružiach. Stále som mala na ramene maminu teplú dlan,ktorá sa nehodlala len tak zdvihnúť,pokiaľ nevyleziem z postele. Nie som si istá,či sa matrac,vankúš a paplon dajú nazvať posteľou,no nevadí. Neochotne som sa posadila.
"Tak zlatíčko,si pripravená?"
"Nerozmyslela si si to?"
"Nie Daisy,neorzmyslela. Chod sa obliecť,ranajky sú už na stole a o pol hodinu ťa otec zavezie do novej školy."
Svoj monolog ukončila pozkom na moje čelo a s úsmevom odišla z mojej izby.

Vydlička zaškrípala na hladkom povrchu taniera.
"Rose prestan s tým!"
"Prepáč Emett,chcela som silnejšie."
Zaškerila som sa na môjho o rok staršieho brata a dalej pitvala omeletu ležiacu na tanieri. Vôbec nemám chuť jesť,nemám chuť dýchat,celkovo nemám chuť žiť. Som zvedavá ako dlho prežijem cez záhrady a či vôbec prežijem. Cítim ako pomaly ale isto časť môjho ja odumiera. Zasa sa medzi tok mojich negatívnych myšlienok zamiešala jeho tvár,tvár ktorá užasnuto hľadela do mojich očí,fialových očí.
"Daisy?"
"Hmm?"
Spýtavo som pozrela na ocka. Stačilo mi vidieť jeho vystrašený pohľad a vedela som,že som si znovu zabudla dať šošovky. Všetci členovia mojej rodiny sa tvárila,že sú im moje oči ukradnuté,no nútia ma nosiť šošovky a skrývať tak to,čím som výnimočná. Pravdu povediac,majú z môjho pravého ja strach. Prikývla som,vstala od stola a pomalým krokom kráčalado kúpelne.

Zažmurkla som,aby moje oči rýchlejšie prijali cudzí predmet. Odraz v zrkadle som chvíľu videla rozmazane,no potom môj zrak zaostril a ubezpečil ma,že fialová je bezpečne skrytá. Vdaka nej však boli moje oči modré ako atrament,takže si ich aj tak každý všimne. S ustarosteným povzdychom som sa naposledy pozrela na svoj odraz v zrkadle. Svetlohnedé vlasy mi ležali na odhalených ramenách. Medzi dlhými pramienkami sa skrývalo ropár vrkočov. Vydýchla som,narovnala koniec sukne na bielych šatách a so strachom vyšla von z kúpelne.