Daisy Rose Violet

XLVII

Už sú to dva mesiace. Dva mesiace čo som ju nevidel,dva mesiace po tom hlúpom rituáli dva mesiace bez mojej krásnej Daisy.

Znovu vchádzam do budovi školy,znovu si sadám do lavice a sledujem ako sa trieda pomaly zapĺňa mojimi spolužiakmi. Už keď som si takmer myslel,že nepríde,vošla do dverí a sadla si do prázdnej lavice pri okne. Niečo,niečo mi na nej nesedí,niečo je inak. Nemohol som z nej spustiť zrak,neustále som premýšľal nad tým,čo sa na nej zmenilo. Otočila sa a venovala mi jeden pohľad,naskočili mi zimomriavky pri pohľade do jej tmavofialových očí. Och Daisy,čo ti to spravili?! Jej oči boli tak tmavé,až som mal pocit,že sú čierne. Ani len sa neusmiala,nepohla ani tým najmenším svalom na tvári a zahľadela sa opäť von oknom. Toto nie je moja Daisy,toto je len niekto,kto vyzera ako ona.

Celú hodinu som premýšľaľ nad tým,čo sa s ňou stalo. Prečo má tak neskutočne fialové oči? Hneď ako zazvonilo vybehol som z triedy,musím sa upokojiť.
"Ethan!"
Hneď som vedel,kto to je. Jej jemný hlas ma donútil otočiť sa. Stála predo mnou v dlhých bielich šatách,svetlohnedé vlasy jej ležali na ramenách a fialové oči si prezerali moju tvár.
"Ahoj!"
"Ahoj!"
"Chýbal si mi,Ethan."
"Čo ti to spravili Daisy?"
Pozrela do zeme,potom znovu na mňa no už to nebola ona. Cítil som prítomnosť Leah,nechápajúc som pokrútil hlvaou.
"Ach Ethan,naozaj si si myslel,že sa po tom všetkom vráti Daisy,akú si poznal? Dovol mi zasmiať sa,si naivný. Ako si si mohol všimnúť mám nad ňou väčšiu moc ako predtým,už nikdy to nebude tá Daisy,akú si poznal."