Daisy Rose Violet

XXXIII

"Dory poď dole!"
"Načo?"
Jej jemný hlas bol slabý,hádam nie je chorá.
"Máš tu návštevu!"
Ešte stále som nervózne stál vo vchodoných dverách Daisynho domu. Rýchlim krokom schádzala dolu schodmi,chvíľu vyzerala tak,že z mojej návštevi nie je nadšená,no potom sa jej na perách objavil ten nádherný úsmev. Pomaly dokráčala k dverám a postavila sa vedľa svojho brata,vyzerá zoslabnuto.
"Emett môžeš ísť,už to zvládnem sama."
Prísne pozrela na svojho brata,ten pozrel na mňa a späť na Daisy.
"Ale žiadne hlúposti!"
Pomaly sa so smiechom otáčal a kráčal preč. Že žiadne hlúposti,čo si ten myslí? Hneď ako som si bol istý,že jej brat zmizol,silno som ju objal. Neskutočne mi celý deň chýbala,tak veľmi mi chýbala.
"Ako sa cítiš?"
Pomaly sa odo mňa odtiahla,zatvorila dvere a posadila sa na jeden z dvoch schodov pred dverami.
"Hrozne,no keď tak premýšľam,je mi trochu lepšie."
Posadil som sa vedľa nej,hneď si na moje rameno položila hlavu. Ticho pri mne sedela,musí jej byť naozaj zle.
"Daisy ak ti je tak hrozne ja,ja radšej pôjdem."
"Nie,nie prosím zostaň."
Smutne na mňa hľadela,dokonca aj jej fialové oči boli iné,viac zmodreli.
"Dobre,zostanem."
Spokojne sa usmiala,vyložila si nohy na tie moje a znovu si oprela hlavu o moje rameno. Hral som sa s koncom jedného z jej vrkočov,znovu bolo ticho. Zatvárali sa jej oči,vyzerá dosť unaveno. Pohladil som ju po bledom líci,je mi jej tak ľúto. Srdce ma pri pohľade na jej zničenú tvár bolí,tak strašne to bolí. Unavene na mňa pozrela,musí ísť spať!
"Nechceš si ísť ľahnúť?"
"N.."
Zívlo sa jej,musí ísť odpočívať! Bez ďalších otázok som ju vzal do náruče,postavil sa a pomaly s ňou vošiel dnu. Strhla sa,keď som zabuchol vchodové dvere. Opatrne som vystupoval po schodoch,jej izbu som spoznal hneď. Bola plná kvetov,vyzerá ako z rozprávky. Položil som ju na posteľ a sadol si na stoličku,ktorá bola pri písacom stole.
"Sľúb mi,že neodídeš!"
Chytil som ju za ruku,usmiala sa.
"Sľubujem."