Daisy Rose Violet

XIX

Zatvorila som za sebou drevenné vchodové dvere,Emett vošiel dnu pár minút po mne.
"Ale,ale Rose,kto ťa to doviezo?"
Na perách mu sedel provokatývny úškrn.
"Spolužiak."
"To ti zožeria maximálne mama."
Zasmial sa,položil tašku z vecami z tréningu pri vešiak a stratil sa niekde na poschodí. V obývačke bolo ešte zopár nevybalených krabíc,no vlasne boli to krabice s mojimi vecami. Vak som položila na gauč a prešla do kuchyne. Na chladničke bol odkaz od mami a ocka,obaja prídu domov až neskoro vnoci.

Konečne som do svojej novej izby doniesla poslednú krabicu. Našťastie v škatuliach bolo len moje oblečenie,väčšinou biele šaty. Moja izby bola plná kvetov,síce boli umelé aspoň trochu mi pripomínali záhradu. Cez veľké dvojkrídlové okno dnu prenikali lúče zapadajúceho slnka,pomaly som vybaľovala oblečenie a ukladala ho do bielej skrine. Zatvorila som obe krídla dverí a zvalila sa na posteľ,končekmi prstov som hladila umelé lupene ružových kvetov. Prevrátila som sa na bok,s pohľadom blúdiacim niekde za oknom. Moja duša zasa upadala,žalosten kvílila a zvíjala sa v pribúdajúcej prázdnote,no teraz kvílilo aj moje srdce. Chcelo znovu byť pri Ethanovi. Ako,ako je možé,že som si za pár hodín dokázala obľúbiť úplne neznámeho človeka? Daisy Rose Violet spamätaj sa prosím ťa,ved si sa teoreticky zamilovala do cudzieho človeka! Čo ak nie? Čo ak mám z neho len dobrý pocit? Čo ak bude pre mna a najmä moju dušu,náhradou za záhradu? Nie,nebude! Potrebuješ kvety,stromy a veľké množstvo energie,ktoré ti on poskytnúť nemôže! Zatvorila som oči,musím upokojiť moje hádajúce sa myšlienky. Budte už ticho! Chvíľu som dúfala,že sa podarilo zastaviť tok mojich myšlienok,no dúfala som márne. Vyskočila som teda z postele,vzala si pyžamo zo skrine,prezliekla sa a znovu si ľahla do postele. Čo najviac som sa zamotala do prikrývky vonajúcej po ružiach.