Daisy Rose Violet

XVIII

"My...myslíš to vážne?"
"To ti ešte nikto nepovedal?"
"Ja niesom veľmi spoločenská."
V jej halase som počul nervozitu,no jej červené líca hovorili o tom,že jej to polichotilo. Nedokážem uveriť tomu,že jej ešte nikto nepovedal,že je krásna. Ešte by si mohla dať preč tie modré šošovky,nepáčia sa mi.
"Daisy?"
"Áno?"
Má neuveriteľne príjemný hlas,tak jemný a pokojný. Mám,mám sa jej znovu spýtať na jej oči? Nebude ma pokladať za idiota?
"Mohol by som ťa niekedy vidieť bez tých modrých šošoviek?"
"Prečo?"
Zrazu z jej hlasu sálala odmeranosť a chlad,tak neopísateľný chlad. Som idiot!
"Chcel by som sa aspoň raz znovu pozrieť do tvojich očí,ale nie do týchto modrých,do tých fialových."
"Ja nemám fialové oči!"
"Tú fotku som si prezeral asi milon krát a tvoje oči boli stále fialové,neoklameš ma!"
Smutne sklonila hlavu,zabolelo ma pri srdci. Som taký idiot! Mal som byť ticho,mal som držať hubu!
"Prepáč,ja,ja nemal som sa pýtať."
Len mykla plecami. Bola ticho,tak ticho až som mal pocit,že nedýchal. Prečo musím vždy všetko pokašlať?

"Spomaľ,zachvíľu budeš pri mojom dome!"
Už som si myslel,že neprehovorí. Len som prikývol. Dotkla sa môjho ramena,v tom momente sa mojím telom rozlial zvláštny pocit. Zastal som,vypol motor a pozrel sa na jej prekrásnu tvár. Stále mala dlaň položenú na mojom ramene. Hľadela mi hlboko do očí,znovu mi jej oči prišli tmavšie,boli tmavé ako samotné dno oceána.
"Ďakujem za odvoz,Ethan."
"Rád ťa zaveziem aj nabudúce."
Len sa usmiala,bez akéhokoľvek slova sa usmiala. Vzala si vak,ktorý mala položený na kolenách a vystúpila z auta. Prešla popred neho,naposledy na mňa pozrela a stratila sa za dverami. Po pár minútach som naštartoval auto,dostal som sa domov omnoho rýchlejšie,ako som čakal. Zabuchol som za sebou vchodové dvere.
"Ethan,už si doma?"
Mamin hlas znel z kuchyne,celým domom sa vznášla príjemná vôna večere.