Daisy Rose Violet

XXV

Bez zaváhania som sa rozbehol k nej. Popri stene sa zošuchla na pohdlahu. Och bože moja krásna Rosie! Nikdy som sa tak veľmi nebál ako teraz. Zdvihol som ju zo zeme a čo najrýchlejšie preniesol do riaditeľne.
"Prosím vás,prosím vás pomôžte mi niekto!"
Moja matka vybehla z vedľajšej miestnosti s vyplašeným výrazom.
"Pre boha,Ethan čo sa stalo?"
"Netuším...len...len omdlela a dnes uždruhý krát."
"P...p...polož ju tam na pohovku idem zavolať jej rodičom."
Prikývol som a spravil všetko,čo mi matka nakázala. So snehovo bielou tvárou ležala na pohovke,pomaly dýchala a stále mala zatvorené oči. V dlaniach som zovieral jej malú dlan,ktorá bola ľadová. Čo sa to s nou deje? "Rosie prosím preber sa,prosím."
Netušil som,že si za tak krátku dobu dokážem obľúbiť cudzieho človeka.

Do miestnosti vbehla žena okolo štyridsať rokov a hned za nou vbehol dnu muž,tiež okolo štyridsiatky. Odstúpil som od Daisy,no nespúšťal som z nej zrak. Jej matke sa po lícach kotúlali slzy a jej otec mal čo robiť,aby sa tiež nerozplakal. Nedokázal som sa viac pozerať na toľko nešťastia,vyšiel som z riaditeľne a šiel si sadnúť von pred školu. Prečo,prečo práve Daisy? Dlanami som si pretrel tvár,dúfam,že bude v poriadku. Ach,mal by som sa vrátiť do triedy. Rýchlo som dokráčal k triede,akurát vtedy z nej vychádzala učiteľka. Bez slova som vošiel do triedy. Stolička pod mojou váhou zavrzgala,ked som si sadol.
Adam sa ku mne otočil a skôr ako srihol niečo povedať,dobehla k nám Diana s vystrašeným výrazom.
"Čo sa stalo Daisy?"
"Omdlela ešte na chodbe,tak si po nu prišli rodičia."
Hľadel som pred seba a povedal to tak chladne,bez prejavenia akéhokoľvek citu. Stále som mal pred očami jej snehovobielu tvár.