Daisy Rose Violet

XLV

Otrhol sa odo mňa,obaja sme prudko dýchali a nevedela som od neho odtrhnúť oči.
"Ľúbim ťa!"
Jeho slová mi na malý momemt vyrazili dych,chcela som mu odpovedať,no matka ma vzala za zápästie a tiahla preč. Smutne na mňa hľade,už sme boli na konci chodby,keď sklonil hlavu.
"Ľúbim ťa Ethan!"
Zdvihol hlavu a jeho tvár žiarila šťastím,neviem si to bez neho teraz predstaviť. Vyšli sme z budovy a pomaly kráčali dolu širokým schodiskom,pod ktorým sa rozprestierala obrovská záhrada. Po bokoch schodiska kračali všetky moje tety a sesternice,všetky v rovnakých kratkych bielich šatách,s kvetikovými vencami na hlave a so sviečkami v ruke. Začínala som mať strach,celé to tu vyzerá ako nejaký pohanský rituál obety.
"Diasy dúfam,že ti je jasné,že po tomto celom sa budeš musieť rozlúčiť s tým chlapcom,aspoň na pár mesiacov pokiaľ sa Leah upokojí."
Vypleštila som na ňu oči,čo to pre Boha splieta? Mam kvôli nejakej strorčnej duši prerušiť kontakt s Ethanom? To nie,to v žiadnom príade nespravím.

Pomaly sme kráčali dolu,tie chody sa mi zdajú nekonečné. Zastali sm pod schodiskom,všetky členky mojej rodiny sa postavili do kruku a zapálili sviečky,ktoré niesli v rukách. To tu je Ethan jediný chlap? Stál hore na schodisku,oboma rukami sa opieral o zabradlie. Otočila som sa späť a vošla do kruhu. Mama začala nahlas čítať z nejakej starej knihy a všetky to po nej opakovali,bola som zmätená,ja nemam robiť nič? Plamienky sviec sa zmenili na besne blčiaci modrý oheň,ktorý ma donútil klesnúť na zem. Okolo mňa sa nahromadila neskutočne silná žiara,takmer nič som nevidela,no potom ma obklopila vhladná temnota. Posledné,čo som počula bol Ethanov výkrik môjho mena.