Daisy Rose Violet

XIV

Slnečmé lúče mi jemne hladili líca,prsty som mala prepletené so steblami trávy,drsná kôra stromu mi škriabala chrbát,no ignorovala som to. Na perách mi sedel spokojný úsmev. Konečn! Energia prúdila zo zeme priamo do mojich žíl. Pocit,ten neopísateľný pocit energie ma naplnaľ čo raz viac. Moja chradnúca duša sa pomaly stavala na nohy,zaceľovala rany a znovu bola svieža. Toto mi chýbalo! Konečns som zas a znovu cítila plná síl.

Postavila som sa a pomaly kráčala preč od stromu,pod ktorým som doteraz sedela. Opatrne som kľučkovala pomedzi autami,nával energie,ktorý som pred malou chvíľou pociťovala,ako si rýchlo zmizol. Čo,čo sa to deje? Mala som čo robiť,aby som sa udržala na nohách. Prečo to nezabralo? Sledovala som svoje tackajúce sa nohy,zatmelo sa mi pred očami a do niekoho som vrazila. Našťastie tá osoba nestratila duchaprítomnosť a zachytila ma skôr,ako som dopatka na tvrdú zem.
"Daisy,Daisy si v poriadku?"
Som odtiaľ preč ledva 24 hodín a už omdlievam,vedela som,že sťahovanie bude moja smrť alebo aspoň istá smrť pre moju znovu chradnúcu dušu.
"Daisy komunikuj so mnou!"
Hlas,ktorý na mna hovoril mi bol povedomý,no v tomto stave som ho nedokázala priradiť.

Konečne sa môj zrak uvedomil a začal zaostrovať,teraz som sa už nachádzala v budove školy,zrejme v riaditeľni. Na čele ma chladil zohrievajúci sa obklad. Zažmúrila som oči. Ach!
"Slečna Violet!"
Niekto mnou potriasol,okamžite som sa strhla,otvorila oči a zmätene sa rozhliadala okolo seba. Riaditeľka si ma vystrašene prezerala,no nebola jediná osoba,ktorá na mna uprene hľadí. Hladel na mna ešte jeden pár očí,pár zelených očí,v ktorých sa skrývala všetka zelen sveta. Ethan! To,to on bol ten hlas,ktorý na mna stále hovoril?
"E...Ethan?"
"Áno Daisy?"
Jeho zelené oči si výrazne premeriavali moju tvár,nevedela som sa do nich prestať dívať,sú dokonalé!