Daisy Rose Violet

XXXIX

Vyšiel som z kúpeľne,matka na mňa nechápavo hľadela,no usmievala sa.
"Kedy sa vrátiš?"
"Netuším."
Skôr ako by mi začala klasť ďalšie otázky,radšej som odišiel. Neustále bola moja myseľ zaujatá množstvom otázok. Už nech som s Daisy,ona jediná má odpovede na všetky moje otázky.

Nervózne som stál pred dverami Daisynho domu. Zhlboka som sa nadýchol,zaklopal a čakal čo sa bude diať. Po pár sekundách sa dvere otvorili,stál v nich Emett. Zarazene na mňa hľadel.
"Emett,kto prišiel?"
Mužský hlas znel spoza Emettovho chrbta,ten sa obzrel za sbea.
"Len môj spoluhráč,ideme hrať bowling."
"Do polnoci buď doma!"
Po týchto slovách zabuchol dvere,chvíľu sme ticho stáli,no potom vykročil k autu.
"Daisy je doma?"
"Nie,Daisy...Daisy je v nemocnici."
Prekvapene som naňho hľadel,moja...moja krásna Daisy je v nemonici?!
"Č...čo sa jej stalo?"
Skôr ako mi odpovedal nastúpil a pohľadom mi nakázal,aby som nastúpil aj ja. Stále som čakal na odpoveď. Zapol motor,stále bol ticho,znervózňovalo ma to.
"Povieš mi čo sa jej stalo?"
"Pokúsila sa zabiť."
"Čo?"
Vydesený výkrik bol vonku skôr ako som si uvedomil čo chcela spraviť. Prečo,prečo by sa pokúšala o samovraždu? Aký na to mala dôvod? Och bože Daisy,čo všetko si mi tajila?

Rýchlo som kráčal za jej bratom po chodbách nemocnice. Spomalil a moja nervozita bola ešte väčšia,no teraz k nej pribudol aj strach. Otvoril dvere na jednej z izieb a naznačil mi,aby som vošiel. Neváhal som a vbehol do miestnosti,v očiach ma zaštípali slzy,keď som ju uvidel nehybne ležať na posteli popripájanú na množstvo prístrojov. Posadil som sa na stoličku vedľa postele.
"Spí?"
"Odkedy je v nemocnici je v kóme. Ak by si niečo potreboval budem na chodbe."
Len som prikývol,hneď odišiel.
"Daisy,och moja krásna Daisy,prečo si to spravila? Prečo?"
Vzal som jej malú dlaň do svojich a pobozkal ju,bola ľadová.