Daisy Rose Violet

XXXVII

Zabuchla som za sebou vchodové dvere,prečo sa muselo všetko pokaziť? Moja duša bola plná energie,jasala,no mne bolo hrozne. Kvety som vložila do vázy s vodou a položila ich na písací stolík. Netuším čo to do mňa vošlo,no začala som strhávať všetky umelé kvety.
Daisy prečo ma zabíjaš,prečo to robíš? Hysterický krik mojej duše som ignorovala,snažila som sa robiť pre jej prežitie čo najviac,no ona nie je ochotna spraviť niečo pre mňa. Konečne som našla človeka,ktorý sa o mňa zaujíma a nevníma ma ako čudáčku,no ona to musí pokaziť. S nervov som rozhadzovala rukami,trhala všetky kvety a zrazu som započula zvuk rozbíjajúceho sa skla. Dopadla som na tvrdú zem zopár centimetrov od rozbitej vázy. Prečo ma zabíjaš? Daisy veď sama neprežiješ! Je mi to ľúto,no ja musím prežiť,či sa ti to páči alebo nie! Už nenariekala,teraz len kričala a kričala. Proti môjmu vedomiu som vzala kúsok skla. Nie,nie toto nemôžeš je to proti pravidlám! Nedala si mu na výber. Snažila som sa najviac ako to šlo,nedokázala som zabrániť sťahovaniu. Keby si sa tak snažila,toto by som nemusela spraviť. Skôr ako sa jej posledné slová ozvali v mojej mysli,preťala moje žili na oboch zápästiach. Po pár sekundách som upadla do bezvedomia,bezvedomia ktoré mi spôsobila moja vlastná duša.