Daisy Rose Violet

XX

"Daisy pokiaľ chceš,aby som ťa odviezol do školy,pohni si!"
"Už bežím Emett!"
Rýchlo som zbehla dolu schodmi,schmatla toast a bežala von z domu. Vak mi udieral presne medzi lopatky. Posadila som sa na sedadlo spolujazdca,Emett naštartoval a mohli sme vyraziť.

"Dory povedz mi konečne,čo to bolo včera za chalana?!"
Musela som sa usmiať,užvdlho mi nepovedal Dory. Sledoval dianie na ceste,no z výrazu jeho tváre som dokázala vyčítať,že čaká na odpoved. Čo mu mám povedať? Mysli Daisy,mysli!
"Ved som ti vravela,že to bol môj spokužiak."
"Nemyslel som si,že si z tých,čo len tak sadnú s cudzím človekom do auta."
"Poviem ti prečo ma viezol domov,ale nemôžeš to povedať mame a ockovi,jasné?!"
Bez slova súhlasme prikývol. Chvíľu som nervozne krčila koniec sukne bielych šiat,áno znovu mám na sebe biele šaty.
"Omdlela som pred školu,on mi pomohol prejsť do riaditeľne a kedže som nechcela,aby o tom vedela mama s ockom,navrhol,že ma odvezie domov."
"Omdlela si kôvli nedostatku energie,však?"
Len som prikývla. Emettov smurný výraz,bolel. Málo kedy som ho videla smutného.
"Ako si ty prežil prvý den?"
"Celkom to šlo,no nemal som to tak zaujímavé ako ty."
"Teraz si z toho budeš robiť srandu?"
"Možno trochu."
Venoval mi svoj šibalský úškrn.

Pomaly som kráčala k vchodu do školy. Emett sa mi už dávno stratil niekde v húfe študentov. Vyzeralo to tu dosť chaoticky. Tam padli učebnice,tu sa hádali o parkovacie miesto,na druhej strane práve došlo k rozchodu. Pokrútila som nad tým hlavou. Kde je Ethan?! Táto otázka vyplávala z dna mojej mysle a donútila ma porozhliadať sa okolo seba. Naozaj hladám človeka,ktorého poznám sotva deň? Mala by som si urovnať priority. Musím začať chodiť do toho parku,kde sme boli včera. Síce sa to ani zďaleka nevyrovná záhrade,no aspoň trochu ma to posilní.
"Daisy!"
Prudko som sa otočila,Ethan mi s úsmevom kýval.