Daisy Rose Violet

XXXVI

"Môžeš otvoriť oči!"
Najprv pokrčila nosom,ako keď sa prebúdzala,potom otvorila oči. Ešte nikdy jej oči tak nežiarili ako pri pohľade na zmes kvetov,ktorú som držal v ruke. Prekrásny úsmev už nevenovala kvetom,ale mne.

"To...to je pre mňa?"
Jednu pažu som obtočil okolo jej trupu,pritiaho si ju k sebe a dal jej drobný bozk na líce. Zachichotala sa,očervenela a vzala si zmes kvetov.
"Sú krásne,ďakujem."
Postavila sa na špičky,bozk na líce mi opetovala. Zaborila tvár do jemných lupienkov kvetov. Vyzerala noho zdravšie ako ráno,pozrela na mňa. Fialovú v jej očiach už nedokázali skryť ani modré šošovky.
"Daisy?"
"Áno?"
"T..tvoje oči...ich pravú farbu je vidno aj cez šošovky."
Výraz jej tváre zmrzol,ruky so spleťou kvetou jej klesli na úroveň bokov. Jemne krútila hlavou ,ako by s niečím nesúhlasila. Pohladil som ju po chrbte.
"Deje sa niečo?"
"Ja...ja mala by som už ísť. Ďakujem za kvety."
Skôr ako som stihol namietať,stratila sa v húfe ľudí na ulici. Rýchlo som sa rozbehol za ňou,no nikde som ju nevidel. Kam zmizla,veď sa nemohla len tak prepadnúť pod zem?!

Podrážky topánok som šúchal o chodník,ruky som mal skryté vo vreckách. Čo sa stali,prečo zrazu zmizla? Och Rosie čo skrývaš?