Daisy Rose Violet

XXXV

Bežala som dolu schodmi,prečo som musela zaspať práve dnes?! Obula som sa,vhodila do batoha posledné veci a vybehla z domu. Ethan sedel vo svojom aute zaparkovanom na príjazdovej ceste a dobre sa na mne zabával. Vydýchla som si,keď som za sebou zabuchla dvere na strane spolujazdca.
"Už som sa bál,že prespíš aj zvyšok roka,keď si prespala celý víkend."
"Ničoho takého sa neboj,zas až tak sa mi spať nechce."
Hneď ako som dopovedala,začal sa smiať. Udrela som ho päsťou do ramen.
"Ethan,nesmej sa a radšej choď,lebo prídeme neskoro."
"Vyhovorím sa na teba."
Zatvárila som sa urazene,prekrížila si ruky na hrudi a zahľadela sa pred seba. Auto sa konečne pohlo,no aj tak meškáme je 7:45 a cesta od môjho domu k škole trvá pol hodinu,niekedy aj viac.

"Prepáčte,no zaspala som."
Rýchlo som si sadla k Diane,vytiahla si zošit a poctivo sa pustila do opisovania poznámok,ktoré boli na tabuli.
"Už ti je lepšie?"
"Nie je to úplne super,ale áno je mi lepšie."
"To som rada."
Usmiala sa a slabo ma objala,nečakala som,že si tak rýchlo nájdem kamarátku,nečakala som,že si vôbec nejakú nájdem.

"Nejdeme autom?"
Nechápavo som hľadela na Ethana,ktorý vykročil smerom k mestu.
"Auto si vzala mama."
Chápavo som prikývla,nie že by mi to vadilo,no úprimne,ešte som sa celkom nezotavila takže som dosť unavená. Myslím,že sa už nikdy úplne nezotaví. Objal ma okolo ramien,zrazu sa mojim telom rozliala energia,tak silná a pulzujúca. Moje srdce sa tešilo z Ethanovej prítomnosti,no aj moja duša jasala,stavala sa na nohy a pomaly silnela. Že by naozaj mohol nahrádzať energiu,ktorú som získavala z prírody?

"Prečo ideme tadialto,nie je to kratšie cez námestie?"
"Veď som ti spomínal to prekvapenie,ale musíš zatvoriť oči."
"Niekam narazím."
"To nedovolím,ver mi."
Po dlhšiom rozmýšľaní som prikývla a zatvorila oči,chytil ma za ruku. V nose ma pošteklili vône rôznych kvetov,moja duša nabrala síl hneď,ako pocítila tú energiu kvetov.