Daisy Rose Violet

XXIX

"Toto,toto je môj najväčší problém!"
Bez slova mi hľadel do očí,do mojich fialových očí. Paže obtočil okolo môjho trupu a pritisol si ma k sebe. V momente ako som bola pritisnutá k jeho hrudi,rozplakala som sa znovu a ešte viac ako predtým. Nechcela som,aby ma videl plakať,no nejak som tým vodopádom slz nedokázala zabrániť. Daisy už dosť,upokoj sa! Rozprestrela som dlane na jeho hrudi a jemne ho od seba odtlačila,nie úplne len tak,aby som mu videla do očí. Och bože tie jeho dokonalo zelené oči,nedokážem sa na ne vinadívať! Nič som nevravela a on bol tiež ticho. Bez slova sme stáli oproti sebe,hľadeli si do očí a nič,vôbec nič sme nevraveli.
"Už si ti vravel,že si nádherná?"
"Už niekoľko krát."
Do líc sa mi nahrnula krv,zaiste som červená ako lupene ruží. Odniekiaľ začala hrať hudba,žiaden spev len hudobné nástroje. Pomaly sme sa kolísali do jej rytmu,ked som si uvedomila,že to je môj mobil. Rýchlo som ho vytiahla z vreka. Zmeškaný hovor,volala mi mama,okamžite som jej volala späť.
"Daisy kam si zmizla? Si v poriadku?"
Nestihla som reagovať ani na jej prvú otázku,pretože ma hned zahrnula dalšími a dalšími.
"Upokoj sa mami,som v poriadku! Potrebovala som sa ísť prejsť,to je celé."
"Dobre Daisy,ale nabudúce mi daj vedieť,ked niekam pôjdeš veľmi som sa o teba bála."
"Som v poriadku mami,nemusíš sa báť."
"To som rada,do zotmenia bud doma."
Skôr ako som stihla namietať,zložila. Ethan si ma pritiahol k sebe,s úsmev si prezeral moju tvár.
"Už máš po večierke,princezná?"
Pozrela som na polohu slnka na oblohe,zachváľu by som mala ísť.
"Až ked zapadne slnko."
"Bojíš sa tmi?"
"Ja? Ja sa nebojím ničioho."
Ledva som to dopovedala,moja duša bolestivo zastonala. Klamala som,bojím sa. Bojím sa smrti,smrti ktorá hrozí mojej duši.