Daisy Rose Violet

XVII

Nos mi zaplavila jeho omamujúca vôna,vonia božsky!

Naozaj som mu to povedala? Áno povedala!
Prečo na to nič nepovedal? Zrejme ho to zarazilo,veď aj mňa by to zarazilo. Ach táto moja povaha,povaha ktorá má niekedy donesie do šialenstva. Som hamblivá,no ako náhle stretnem človeka ,s ktorým si rozumiem hned nevydržím dlho a poviem mu to.
"Daisy?"
"Hmm?"
"Tiež mám pocit,že ťa poznám celú večnosť."
"Naozaj?"
Vystrela som sa a uprene mu pozrela do tých najzelenších očí. Och,sú tak krásne! Usmial sa a ja som mu úsmev bez menšieho zaváhania opätovala. Znovu som si oprela hlavu o jeho rameno,no tento krát som zaborila tvár do medzeri medzi jeho krkom a ramenom. Geniálne vonia! Moja duša síce chradla,no po veľmi dlhej dobre som cítila ten zvláštny pocit,ktorý viac upozornoval na moje besne tlčúce srdce. Chvíľami som dokonca mala pocit,že sa v jeho prítomnosti preberá aj moja chradnúca duša. Necítim takú silnú energiu ako v botanickej záhrade,no aj tak je ten pocit veľmi silný. Naskočili mi zimomriavky,keď ovynul pažu okolo môjho trupu. Moje srdce radostne zajasalo i keď som si nie moc istá prečo.

Dokráčali sme až k jeho autu. Práve mi dorozprával príhodu,v ktorej spomenul aj svojho najlepšieho kamaráta,tuším sa volá Adam. Dosť som sa nasmiala.
"Takže ešte raz...hrali ste sa na slepých a chceli ste tak vbehnúť do dievčenských sprch a práve vtedy tam boli samí chlapi?"
"Presne."
"To by som nechcela vidieť."
So smiechom som si sadla na sedadlo spolujazdca,tak dobre som sa ešte dlho nezasmiala. Len čo sme si sadli do auta,začala som sa hrať s rádiom. Nič,nič,nič,nič á konečne dobrá pieseň. Zatvorila som oči a jemne sa po sediačky kolísala do rytmu. Zacítila som pálivý pohľad,nechápavo som pozrela na Ethana.
"Vieš o tom,že si krásna?"
Chvíľu mi hladel do očí,no potom sa zasa venoval dianou na ceste. Prekvapene som nanho hľadela. O...on si myslí,že som krásna?