Chvíľu postával na terase domu a s nechuťou a kyslým výrazom na tvári pozoroval, ako sa rodičia, len o kúsok ďalej, postojačky milujú (koľkokrát som ti, bubo, rozprávala, že sa tomu nerozpráva milovanie, ale bozkávanie). Nerozumel tejto rodičovskej hre a pokaždé, keď pristihol rodičov pri niečom, pri čom zrejme nemal, pretože ho ihneď potom mama vyhnala z izby a zamkla za sebou dvere, prišlo mu zle.
A tak teraz s nechuťou prehltol a radšej zamieril pohľadom niekam inam.
Využil toho, že rodičia sa na neho nepozerajú a rozhodol sa preskúmať okolie. Obehol starý dom (chalupa, hovorí sa tomu chalupa!) dookola a ocitol sa na malej záhradke so starým, nepoužívaným bazénom a malou hojdačkou. Super! Okamžite prebehol k nej a sadol si na tvrdú, drevenú kladku. Dlaňami rúk obvinul modré lano a odrazil sa od zeme.
O chvíľu na to, sa už hojdal, čo mu sily dali. Odrážajúc sa silno nohami od zeme a s nohami, najskôr rovno vzpriamenými a potom pre zmenu pokrčenými, naberal výšku a klesal k zemi niekoľko minút v kuse. Za chrbátom stál starý dom (nie dom, chalupa!), pred ním sa po celej šírke, kam až dovidel, rozprestieral hlboký, nekonečný les. Znovu sa zaprel nohami a odrazil od zeme. Kdesi pred ním, v lese čosi zašuchotalo. Asi nejaké zviera. Ocko tvrdil, že tu bude veľa zvierat. Údajne aj medvede. Ale ktovie, či ho ocko nechcel len vystrašiť. Veľmi dobre vie, že Daniel sa už od malička bojí medveďov. Nie, to nemôže byť medveď! Ocko klamal!
,,Daniel?! Daniel?!" kričala na neho mamička. Asi sa už domi..do bozkávali.
,,Tak tu si, kričala som na teba," podišla k nemu a pohladila ho o chrbáte. Daniel vedel, že by mu to malo byť príjemné, no cudzie dotyky v ňom ešte stále vyvolávali akúsi nechuť a spomienky na minulosť (budeš už poslúchať? Tak budeš?!).
,,Páči sa ti tu?" pohladila ho po vlasoch. Keď na jeho tvári uvidela úsmev, odľahlo jej. A jemu možno tiež. Spočiatku si myslel, že odísť niekam ďaleko, kde neexistuje žiadny internet a kamoši, je zlý nápad. Teraz, keď tak nad ním postávala mama a s úsmevom na tvári sa prehrabávala v jeho svetlo-hnedých pramienkoch vlasov, bol zrazu pokojnejší. Ako keby tu malo byť všetko inak. Možno mal otec pravdu, možno ich tu predsa len čaká nový začiatok.
,,To je bazén?" mamička zišla nadšene po modrých schodoch do vnútra bazéna. Hoci bol prázdny a bez vody, v jej očiach uvidel radosť, ktorú v nich nevidel už niekoľko mesiacov.
Ak by mal byť presnejší, bolo to krátko predtým, ako ju otec zbil (nič si nevidel, okamžite vypadni do svojej izby inak za seba neručím!). Nikdy na tú noc nezabudne.
Nevedel presne, koľko odvtedy uplynulo času. No pokaždé, keď si na tú noc spomenie, ho zamrazí až na kosť, ako kedysi rozprával strýko Ernest.
,,Ak bude zajtra aspoň tak teplo ako dnes, napustíme ho. Čo ty na to?"
Sedel na hojdačke, s nohami dotýkajúcimi sa trávy a sledoval mamičku, ktorá prechádzala po modrom dne vypusteného bazénu a nohami odhŕňala popadané lístie.
V tom ho niekto chytil za rameno. Okamžite sa otočil. ,,Ty sa nám chceš skryť?" prehovorili k nemu pery, zoširoka pozdvihnuté do úsmevu a modré oči, pozorujúce ho cez tenké sklo okuliarov. ,,Ahoj, ocko." Bol to len otec. Len. A napriek tomu pocítil nepríjemné mrazenie, ťahajúce sa z ramena, za ktorého ho chytil, až na chrbát, ktorý pri spomienke na minulosť ešte stále pálil a bolel (tak ty nebudeš poslúchať?!) od úderov úzkeho kábla, vytrhnutého zo zadnej strany televízora.
,,Zdá sa, že aj tvojej mame sa tu páči," povedal a tak ako aj mamička, aj on ho pohladil po hlave. ,,Nechcem vás naháňať, ale o chvíľu zapadne slnko a bolo by dobré, ak by sme povykladali všetky veci. Zabávať sa môžeme aj potom." Ocko mal pravdu. Daniel nemusel pozerať ani na hodinky. Stačil jediný pohľad na koruny stromov v ktorých sa strácali posledné slnečné lúče, a vedel, že čoskoro bude tma.
Mamička vyšla z bazéna. Prešla okolo ocka a ten ju chytil za pás. Vytrhla sa mu a stratila za domom.
Ocko tam chvíľu postával a sledoval ako odchádza, potom sa rozbehol za ňou. ,,Nikam nechoď, bubo. Hlavne nie do toho lesa!" Daniel pozrel smerom k lesu, postupne ponárajúcemu sa do tmy. Nič na svete by ho neprinútilo, vydať sa tam úplne sám. Nič!
