,,Tak ako to teda bude, hm?" ozval sa ten starší z nich. Po priateľskom úsmeve z rána nebolo ani stopy. Nič nehovoriaci chladný pohľad a ešte temnejšie oči pôsobili na Daniela nepríjemným, strašidelným dojmom.
Daniel teraz sedel s rodičmi dolu v obývačke, na starej vŕzgavej pohovke. Pozorovali dvoch návštevníkov, ako sa prechádzajú po miestnosti. Jeden s jeho bejzbalovou pálkou a druhý so sekerou. Obaja vyžarovali akési nevypovedané zlo, ktoré sa ešte len malo objaviť.
,,Prepáčte, ale ja vám nerozumiem," povedala mamička potichu, akoby sa bála. Sedela vedľa ocka. Ten bol tak chorý, že nedokázal zo seba vydať jediné slovo, nie to ešte sa pohnúť.
,,A čomu presne nerozumiete?" pozrel na ňu temným pohľadom, ktorý neveštil nič dobré. ,,Počul si to, Oto? Panička tomu nerozumie."
Oto (teraz už vedel, ako sa v skutočnosti volá) k nim stál otočený chrbtom, cez okno civel do hustej tmy.
,,Počúvaš ma vôbec?!" skríkol a Oto bol v sekunde pri nich.
Boli si tak veľmi podobní, až príliš. Museli byť bratia, alebo niečo také.
,,Počúvam," preglgol Oto a odhrnul z čela vlasy spadnuté do ofiny.
,,Naozaj? Tak čo som teda povedal, hm?"
Oto mlčal. A s ním aj zvyšok miestnosti. Daniel nemusel byť dospelý, aby pochopil, kto tu má z tých dvoch väčšiu moc.
,,Že, že.." zakoktal sa.
,,Že, že, že...tak sa už konečne vykokci, ty pako drevený," napodobnil ho smiešnym spôsobom. Oto následne sklonil hlavu k zemi. Od hanby sa šiel prepadnúť pod zem.
,,Darmo, čo ma zahanbuješ. Uvedomuješ si to? Nás všetkých... Neviem,, či bol dobrý nápad, ťa brať so sebou."
,,Bol, bol," kľakol na kolená a siahol mu k nohám. Danielovi to prišlo vtipné a napriek tomu zo seba nedokázal vydať smiech. Nie teraz.
,,Prestaň tak hovoriť. Ja sa polepším. Sľubujem. Budem ako ty. Ako vy.."
,,To tvrdíš pokaždé, keď vyrazíme do akcie a pokaždé len sklameš. Pozri sa na seba, si ako decko. Nechceš náhodou do úst trochu mlieka, táto panička vyzerá byť celkom schopná. Určite má krásne prsia, však?" zaostril mamičku.
Prečo to hovorí ? A čo to vlastne znamená, schopná? Vôbec tomu nerozumel, svet dospelých bol občas pre neho až príliš tajomný a nepochopený.
,,Nemám pravdu, panička?!"
Mamička pozrela na ocka. Ten sťažka preglgol.
,,Čo si to dovoľujete, vy fagani zasraní!!" vykríkol na nich.
,,Ale, ale. Pán manžel sa nám prebudil," povedal starší a po dlhej dobe nahodil posmešnú grimasu. ,,Asi to z vás už načisto vyprchalo, nemám pravdu? Čo, dali by ste si ďalší pohárik? Ale no tak, kľudne sa mi zdôverte, ja to pochopím. Náš otec bol taktiež alkoholik. Trochu sa mu podobáte. Aj keď ten náš mal väčšie gule ako vy. Ale na tom predsa nezáleží. Chcete piť? Stačí povedať. Tuto Oto zbehne pre nejakú fľašku, ak chcete. O to vám predsa ide, nie? Aby ste boli spokojný. Nebojte, nám ide o to isté. Ale musíme byť spokojní aj my. Nakoniec sa nejako dohodneme, uvidíte."
,,Prečo ste prišli. Čo od nás chcete?"
,,Stále tie isté otázky. Nuda! Ale ja vám to teda poviem, keď tak za tým stojíte, najskôr však vodu. Oto! Zbehni mi do kuchyne po vodu!"
