Nájsť miesto, ktoré sa malo stať pre Annu a jej syna Daniela novým začiatkom, z ktorého sa nakoniec stal pravý opak toho, čo im nasľuboval Peter, jej drahý, večne ožratý manžel, bolo nakoniec ľahšie ako Vlado predpokladal. A to aj napriek značne nepriaznivému počasiu – silnej letnej búrky, ktorá mu nielen komplikovala jazdu, či už neustálym pokrývaním asfaltovej cesty na prvý pohľad tenkým, nevinne vyzerajúcim dažďovým kobercom, alebo udieraním veľkých kvapiek do predného skla jeho drahého auta, čoraz intenzívnejším a hlasitejším bubnovaním, čím mu znižovala už tak otrasnú nočnú viditeľnosť. Cesta, ktorá mala podľa pôvodných predpokladov trvať len niečo cez tri hodiny, sa pre to hrozné počasie natiahla o ďalšie dve hodiny, hoci uháňal najvyššou možnou rýchlosťou, akú mu dopravné predpisy povoľovali. Spočiatku si myslel, že to stihne. Jazda po diaľnici, ťahajúcej sa od Bratislavy až po Žilinu, prebiehala v relatívnom pokoji. Áno, sem tam sa síce vyskytla nejaká tá prekážka, ako napríklad zdržanie pri Trenčíne, spôsobené búračkou dvoch rodinných automobilov (podľa stavu, v akom sa obe vozidlá nachádzali, nedával účastníkom nehody žiadnu šancu), ale stále to bolo nič v porovnaní s tým, čo ho očakávalo za Žilinou, len kúsok od miesta, kde musel zísť z diaľnice smerom na Martin. Pre obrovský strom, rozprestrený kolmo cez cestu, ktorého sa snažili kompetentní odpratať, čo najskôr a umožniť tak prevádzku, meškal dobrú hodinu, ak nie viac. V tej chvíli vážne uvažoval nad tým, že sa otočí. Nakoniec bol rád, že to neurobil. Aj keď nevedel, či to bolo hlavne tým, že strom konečne odstránili z cesty a on tak mohol pokračovať ďalej, alebo tým, že Annu napriek všetkému ešte stále miloval a túžil ju mať znovu pri sebe.
Niekde v hlbinách duše sa mu ešte stále trepotali červíky hnevu, ktoré v ňom nakládlo jej rozhodnutie vrátiť sa k Petrovi. Nech Vlado Annu miloval akokoľvek veľmi, občas ho jej správanie značne znepokojovalo, či až demotivovalo. Malo to byť inak. Mala vziať syna a odísť s ním už vtedy, keď jej to navrhoval, lenže ona nie. Nemôžem rozbiť rodinu. Nie teraz. Daniel je stále príliš malý. Nepochopil by to. Ako keby na tom nejako záležalo. Anna sa vždy držala toho, že keď sa s Petrom rozvedie neskôr, v čase, keď už bude Daniel starší (v sedemnástke by to už mohol pochopiť, dovtedy mu to budem naznačovať, bude to tak lepšie, bude lepšie, keď sa na to pripraví postupne) že ho to bude bolieť menej a skôr im odpustí. Podľa Vlada to bola blbosť, no nikdy to pred ňou nepovedal na hlas. Nechcel zabiť aj poslednú šancu na to, že by boli niekedy spolu, tak ako to plánovali už dávno.
Vtedy bola oveľa mladšia. Pokožka tela jemná a hladká. Prsia menej upadnuté a plnšie, a hlavne, bola plná ideálov. Ja to už viac nedokážem, sťažovala sa mu jednej noci, potom, čo si ju znovu niekoľkokrát zobral a prinútil v nej prebudiť niečo, čo Peter už dobrých pár rokov prebudiť nedokázal. Pri spomienke na všetky tie intenzívne orgazmy, ktoré jej do tela vpúšťali pocity premenené na tisíce drobných elektrických, a napriek tomu príjemných, výbojov, cítil, ako sa mu pod volantom nadvíhajú nohavice.
Do pôvodnej roviny upadli až niekde za Dolným Kubínom, keď na Annu prestal konečne myslieť. To sa už musel naplno venovať GPS súradniciam, nastaveným na navigácií, pripevnenej na palubnej doske, odkazujúcej na akúsi opustenú oblasť na severo-západe Oravy, kde v živote nebol. Čím bol bližšie, tým väčšmi ho žrali mrle. Dokáže Anna skutočne s Danielom utiecť? Čo ak to Peter zistí? Pri predstave, že by ich tajný plán Peter skutočne odhalil sa Vlada zmocňoval nepríjemný, pokožku prepichujúci chlad. Nie, ona to dokáže, hovoril nikomu, zatiaľ čo opúšťal hranice Námestova, smerujúc kamsi na koniec sveta, do hustých lesov, ktoré boli obklopené čiernočiernou tmou a pre ktoré neexistovalo nič také ako pouličné svetlá. Za iných okolností by tomu neprikladal žiadnu váhu, lenže v tomto počasí musel, stačila jediná chyba, jedna jediná (napríklad pokazenie navigácie) a ktovie, ako dlho by trvalo, než by to miesto našiel. Možno by sa tam doterigal až ráno. A to by bolo neskoro. Veľmi neskoro.
Nakoniec to teda našiel. S dvoj – alebo koľko vlastne – hodinovým zdržaním, ale našiel. Že dorazil správne vedel podľa navigácie a Petrovho auta, odstaveného len kúsok od lesnej cesty, ktorou prišiel Vlado.
Zastavil na okraji cesty, len pár metrov od Petrovho auta, pootočil kľúčikom a motor utíchol. Jeho myšlienky však nie.
Mali tam čakať, tak boli dohodnutí. Anna počká, až Peter zaspí, zobudí Daniela a vyjdú pred dom, kde sa ukryjú na okraji lesa a počkajú na neho. Lenže teraz, keď tu tak v tichosti posedával, v interiéri svojho drahého auta (v ktorom na ňom Anna veľmi rada jazdila), uvedomil si, že ho nikto neočakáva.
Vystúpil z auta a počkal desať minút, dúfajúc, že sa tam predsa len niekde ukrývajú. Napadlo mu, či Peter nemohol začuť zvuk prichádzajúceho auta. Chalupa nebola blízko cesty, ale zasa ani tak ďaleko, aby ho niekto nemal šancu počuť prichádzať. Lenže to by nemohlo tak intenzívne pršať a hrmieť. V tej búrke ho nemohol nikto počuť. Okrem toho, ak by to bolo inak, Peter by určite vybehol von ako zmyslov zbavený (alebo ako vždy, keď bol spitý na mol) a začal po ňom vrieskať a vyhrážať sa mu, že mu dá na papuľu. Z vnútra však nikto nevychádzal.
Sediac na prednej kapote auta po ďalších desať minút, moknúc v lejaku a prizerajúc sa temnote, s pohľadom upretým na chalupu, ktorá sa uprostred nej nachádzala, ožiarená len malým svetlom, vychádzajúcim cez okno jednej z miestností domu, začínal nadobúdať pocit, že sa niečo pekne posralo. A čím tam posedával dlhšie, v tom ukrutne padajúcom daždi, tým viac si tým bol istejší. Nakoniec sa rozhodol zistiť, čo sa stalo. Tichým krokom sa začal pomaly približovať k chalupe.
