Bolo by ironické o tom hovoriť ako o blesku z čistého neba, pretože ten večer bolo nebo až príliš tmavé a posiate temnotou o ktorej ešte dva dni nazad nemali hlásatelia počasia ani len potuchy, a tak nemohli tušiť, aká temnota sa spustí v piatok, a potom v sobotu v noci, a koľko bleskov a hromov so sebou prinesie. Hoci táto temnota bola zo všetkých tou najstrašnejšou.
Od momentu, kedy to prekliate monštrum, ktoré, keby mala zbraň, neváhala by ani na sekundu ju proti nemu použiť, nemysliac pri tom na následky, zodvihlo bejzbalovú pálku k Danielovej hlave, zasmialo sa a potom sa ňou dvakrát zahnalo - najskôr nazad (vyzeral skutočne ako nejaký bejzbalový hráč pripravujúci sa na odpal, s úsmevom naznačujúcim, že to bude silný odpal a loptička poletí veľmi ďaleko, aj keď teraz to nebola loptička, nie, bola to Danielova hlava, hlava jej jediného synčeka, jej malého zlatka) a potom dopredu, mieriac jej dreveným, mierne odraným koncom, na Danielovu hlavu, prešlo len niekoľko sekúnd.
Plakal. Oči zatvorené a tvár mokrá od sĺz. Z nosa sa mu tiahol nadol malý, niekoľko centimetrový hlien. ,,Mamičkaaa," zakričal zrazu.
To už sa bejzbalová pálka vracala k nemu. V tej chvíli sa Anna ešte raz pokúsila vytrhnúť zo zovretia Otových rúk, no nech sa snažila akokoľvek, a nech bol on akokoľvek slabý, premohol ju aj tentoraz. A ona pochopila, že je koniec. Je koniec. Jej syn zomrie. Jej syn zomrie. Zomrie. Zomrie.
Nemohla tomu uveriť. Ničomu z toho. Sama akoby na moment odišla kamsi preč. Ako keby sa vytratila z tej príšernej nočnej mory, v ktorú ešte ani teraz, keď sa pozrela na Petra, ako tak leží na zemi, a drží si koleno z ktorého mu mierne vytŕča kosť a vôbec, cez všetku tu krv na podlahe, ktorú tam po sebe zanechal mŕtvola Harryho, jej akosi nedochádzalo, že toto sa skutočne deje.
Skrátka zatvorila oči a odišla niekam preč. Vtedy sa to malo skončiť. Nech už to bol len sen alebo skutočnosť. Malo to skončiť. Možno pre jej syna, a možno – v čo dúfala najviac – aj pre Petra a pre ňu. Túžila po tom, aby už bol koniec. Modlila sa, aby Oto zobral mačetu, ktorá sa teraz povaľovala na pohovke, len kúsok od Petra (ak by chcel, kľudne by na ňu dosiahol, no skôr, ako by sa len zahnal rukou by boli pri ňom. A určite ho mučili znovu, tentoraz oveľa viac) a zapichol ju priamo do nej. Dúfala, že zomrie. Priala si to. Priala si zomrieť. A skôr, než zomrie Daniel, jej malý poklad.
Takže zatvorila oči a vybrala sa kamsi inam. A čakala, že sa niečo stane. Že započuje nejaký zvuk (ako vlastne zneje zvuk, keď bejzbalová pálka narazí do ľudskej hlavy?), možno pálky, možno pádu jej mŕtveho syna na podlahu. Nakoniec skutočne niečo začula. No nebolo to ani jedno z toho, ale niečo celkom iné. Blesk z temného neba.
Najskôr započula ostrý, takmer až piskľavý, zvuk rozbíjajúceho sa skla a následne rinčanie dopadajúcich úlomkov na podlahu. Otvorila oči.
Sklo na jednom z dvoch častí obývačkového okna, otvoreného dokorán, bolo rozbité. Na zemi pod ním, boli popadané tisíce malých, sklenených úlomkov. Nezdalo sa jej to. Skutočne sa to dialo.
,,A čo má byť, do riti, zasa toto?!" ozvalo sa monštrum, s bejzbalkou teraz už takmer pri Danielovej hlave. Nechýbalo veľa, možno len pár centimetrov a skutočne by bolo po všetkom. Lenže sa to nestalo. Niekto si musel všimnúť, čo sa tu dialo. Niekto tam z vonku. A ten niekto zasiahol. Možno si to iba namýšľala, ale niečo jej vravelo (áno, určite je to on, to vieš, kto iný by to bol), že pozná identitu toho človeka. Na tvári sa jej objavil mierny úsmev. Po sekunde ho však stiahla, aby si ho nestihlo všimnúť monštrum, to by ju mohol z niečoho upodozrievať a to teraz bolo to posledné, čo potrebovala.
