Ležala na posteli vedľa svojho muža tak ako ju stvoril boh. S pohľadom, strácajúcim sa kdesi vo výške stropu, bola znechutená sama zo seba. Ešte stále cítila, ako z nej pomaly vyteká Petrove semeno. Alebo si to len namýšľala? Predsa sa bola umyť?! Nezniesla by, keby v nej zaschlo. Pri tej predstave jej bolo na vracanie. Presne tak ako z toho, keď len pred pol hodinou musela predviesť ten najväčší herecký výkon, aký kedy predviedla. Mala by za to dostať ocenenie, pomyslela si vtedy. Toľko námahy a predstierania kvôli jednému alkoholikovi, ktorého by s najväčšou chuťou poslala buď na liečenie, alebo do väzenia. Lenže bol tu ich syn Daniel a otázky, ktoré vynárali z temnoty izby pokaždé, keď sa nad tým opäť zamyslela. Vedela, že bez Petra by dlho neprežili. A Vlado by ich určite z biedy nevytrhol, nie teraz, keď je bez práce, napriek tomu, že sľuboval opak. Neostávalo jej nič iné, len veriť, že tvrdil pravdu. On bol ich jedinou záchranou. Dôvodom, prečo ešte stále tolerovala toho hajzla, Petra. Musela byť trpezlivá a vydržať až do konca. Tak či onak, na túto otrasnú a bohom zabudnutú chatrč sa nemala v pláne už v živote vrátiť, ale Petrovi to nesmela povedať. Nie tak príliš skoro.
Na okno zabubnoval agresívny vietor. Chvíľu na to ním do vnútra vniklo jasné dvoj sekundové zablesknutie. Potom prišiel dunivý hrom.
Vonku akoby sa všetci čerti ženili a to bolo doobeda tak krásne. Annu takéto počasie znervózňovalo. Nevedela prečo, no pripomínalo jej správanie svojho muža. Nikdy nevedela za ako dlho príde po blesku hrom. Mohlo to byť o sekundu, alebo tiež o dvadsať sekúnd. A čo bolo horšie, ani len netušila, aké ničivé následky ten hrom bude mať.
,,Bola si úžasná," pošepkal jej Peter pred pol hodinou do ucha. Potom, ako ho z nej nestihol vytiahnuť včas a odbavil sa priamo vo vnútri. Idiot. Kiež by ona mohla povedať to isté o ňom – že bol úžasný. Ale nemohla. Už niekoľko rokov nie. Dávno bola preč dravosť a nespútaná vášeň, ktorou si ju získal. A aby toho nebolo málo, ešte aj tie centimetre začali pribúdajúcimi rokmi akosi ubúdať. Takmer ho už v sebe necítila, hoci on sa vždy tváril ako najlepší milenec. Možno to bola jej vina. Možno, keby nevyskúšala aký rozdiel dokáže urobiť päť centimetrov, že by nikdy takto neuvažovala. Lenže to už aj tak nič nezmení. Veci boli dávno v pohybe a ona spolu s Danielom čoskoro od Petra odídu. Alebo utečú.
Vietor znovu zabúchal do domu. Tentoraz to najviac pocítila strecha. Anna mala chvíľami pocit, že ich môže každú chvíľu privaliť.
Zrazu si uvedomila, že je smädná. Pozrela na nahého Petra, otočeného k nej – našťastie – chrbátom a potichu zostúpila nohami na zem. Pomalým krokom sa vytratila na chodbu a zišla schody.
Len čo v kuchyni zasvietila svetlo, všimla si, že ich malá, improvizovaná chladnička je dokorán otvorená. A na zemi uvidela otvorenú krabicu s vajciami. Všetky boli rozbité.
Až keď prišla bližšie a čupla si na zem, zbadala, že z jedného vytŕča mŕtvy zárodok kuraťa. Znechutene si ho premerala, ako keby bolo mŕtve kura na tom celom to najzvláštnejšie.
Vietor znovu preukázal svoju silu. V tom za ňou čosi zaškrípalo a ona sa rýchlo otočila. Boli to staré hrdzavé okenné pánty, pohybujúce sa spolu s oknom sem a tam, podľa sily vetra, ktorý do neho vrážal.
Anna zmeravela. Nedokázala popadnúť dych. Prisahala by na Daniela, že predtým, ako išli spať, okno zatvorila. Lenže teraz bolo otvorené, a ona nerozumela tomu, čo to má znamenať.
Podišla bližšie a dúfajúc, že uvidí niečo, čo by vidieť nemala, sa naklonila dopredu.
Na moment čosi zaostrila vo tme. Tmavú postavu človeka blúdiaceho lesom.
Nie, to sa jej len zazdalo. Nič z toho nevidela. Len počula. Les zahalený temnotou noci ju pozoroval a prostredníctvom svojej vlastnej reči – súhre pohybujúcich sa konárov a silného vetra – akoby k nej prehováral a volal ju k sebe. Na moment sa jej zazdalo, že počuje niečo ako: ,,poď bližšie, poď k nám," lenže potom zo seba inštinktívne otriasla studený pot a prebudila realitu. Bol to len les a lesy k ľuďom neprehovárajú.
Rozhodla sa, že nebude budiť Petra. Poznala ho veľmi dobre, ešte by prehlásil, že tie vajcia rozbila ona sama. Bol toho schopný a nie raz ju už vyhlásil za blázna. A to nielen za stenami ich domu. Ráno je vždy múdrejšie ako večer, hovorievala jej mama kedysi a pri spomienke na tie slová musela uznať, že mala pravdu.
Keď vyšla po schodoch, udrelo ju do očí svetlo vychádzajúce z Danielovej izby. S inštinktívnym materinským pocitom, ktorý v sebe mala zakorenený každá matka, okamžite vbehla dovnútra. ,,Daniel?" Nikto sa neozýval a posteľ bola prázdna.
Zrazu na sebe znovu pocítila pot. Studený a vlhký. Stekajúci telom pomaličky nadol a umlčaný, ako aj pocit z nebezpečenstva, ktoré ho vytváralo.
Strecha domu sa znovu niekoľkokrát zachvela pod ďalšími návalmi stále divokejšieho vetra.
Vybehla na chodbu a započula akýsi zvuk. Spočiatku si myslela, že to je len ďalší úder vetra do strechy. Lenže keď ani po chvíli zvuk narážania čohosi do niečoho tam hore -pod strechou- neprestával, usúdila že to vietor nie je. Ale niečo úplne iné.
Na moment bola rozhodnutá predsa len vzbudiť Petra. V tej chvíli už plakala a triasla sa hrôzou. Nakoniec si to však rozmyslela a na starú povalu sa vydala úplne sama.
Osvetlenie tam nefungovalo a tak musela vystupovať po schodoch pomaly. Čím však bola vyššie, tým viac svetla sa k nej dostávalo. Strecha totiž bola až príliš stará a na mnohých miestach aj deravá. A práve vďaka dieram a ešte sklonu mesiaca, ktorého svit nimi prenikal na povalu, videla takmer všetko.
Strach mala ale stále. Tam hore zneli údery do strechy oveľa hlasitejšie a nebezpečnejšie. Bála sa a veľmi. A napriek tomu stále kráčala ďalej. Ak by si mala vybrať a občas si už aj vybrala, radšej sa bude báť neznáma, ako toho, čo pozná až veľmi dobre a vie, čoho je schopné.
Vystúpila posledný schod a s očami upretými na to, čo ju sem prilákalo, si prekryla ústa dlaňami. Chvíľu na to sa povracala.
Lano, ktoré v slučke zvieralo krk malého chlapca, narážalo spolu s jeho telom do steny. S ústami usmievajúcimi sa len a len na ňu.
