,,Sľúb mi, že na seba budeš dávať pozor."
,,Ale mami, veď tam idem s ockom. Ten na mňa dohliadne."
Ten určite, pomyslela si Anna a zotrela z čela pot. Na to, že stáli v chládku, na drevenej terase domu, ktorú zahaľoval obrovský tieň, plaziaci sa až k autu, jej bolo neskutočne horúce.
,,Tak ideš, alebo nie? Nemám na to celý deň. Musíme vyraziť!" ozval sa Peter, hlava prevesená cez okno auta, výraz chladný až zúrivý.
,,Čoskoro sa vrátime, mamička," povedal jemným hláskom a rozbehol sa k autu.
Keď odchádzali, pocítila na sebe Petrov pohľad. Sledoval ju cez otvorené okno s pohľadom, ktorý veľmi dobre poznala. Akoby k nej prehováral: ,,Neurob nejakú hlúposť, Anna. Nezabúdaj, že mám nášho syna. Nechceš predsa, aby trpel, že nie?"
Bolo vlastne správne ho s ním pustiť? Veď len malú chvíľu dozadu si myslela, že ju zabije. Priamo tam v kuchyni, pred Danielom. Nakoniec sa udržal. Lenže to len do času. Vedela, aký je, a aj to, že sa nikdy nezmení.
Nie že by to kedysi bolo inak, no teraz, keď nepil, na tom bol oveľa horšie. Absencia alkoholu ho menila na monštrum, schopné čohokoľvek. A hoci tvrdil, že už na pitie ani nepomyslí, vedela, že to nie je pravda. Pokiaľ po niečom skutočne túžil, tak potom, že sa spije do nemoty. Ako za starých čias – predtým, než sa to tak veľmi zvrtlo. Možno sa teraz v rámci možností ovláda, no je len otázkou, kedy sa znovu utrhne z reťaze. A potom, boh ich ochraňuj.
Musí dostať Daniela do bezpečia, čo najďalej od toho zvieraťa.
Auto odbočilo doprava a stratilo sa za hustým lesom. Chvíľu počúvala hlasitý zvuk motora. A o pár sekúnd akoby ho umlčal samotný les. Bolo ticho. Boli preč.
Vrátila sa dovnútra. Obklopená znepokojivým tichom chvíľu posedávala v kuchyni a premýšľala. Stačilo zodvihnúť mobil a zavolať Vladovi. A potom nájsť spôsob, ako zamestnať Petra natoľko, aby mu stihli vykĺznuť z domu a navždy utiecť. To bola tá komplikovanejšia časť, ale na na to nakoniec príde. Musí. Ďalšiu noc v tomto hroznom dome by neprežila. Tým si bola takmer istá.
Krátko po jedenástej zatelefonovala Petrovi. Chcela vedieť, kedy sa vrátia. Povedal, že asi o také dve hodinky.
Začínala sa nudiť a tak vyšla von. V tom pekle sa však nedalo existovať. Keby voda v bazéne nebola špinavá, hneď by do neho skočila. Ale keďže to musí vylúčiť, čo ak by využila, že je sama a trochu sa opálila? Pod tak rozpáleným slnkom by určite chytila bronz. Ten argument ju nakoniec presvedčil.
Plavky na opaľovanie si z mesta nepriniesla, no to nevadí. Veď kto by ju tu -na konci sveta- už len pozoroval?
Rozložila sa vedľa bazéna. Na mieste, na ktoré tieň lesa v tej chvíli ešte nesiahal.
Vyzliekla zo seba tričko tričko a šortky. Ľahla na deku. Chvíľu váhala, či zhodiť ešte niečo a keď sa ubezpečila, že na blízku naozaj nikto nie je, rozopla podprsenku a odhodila aj tú.
To je ono! Presne toto potrebovala, pomyslela si, ležiac na deke a vychutnávajúc si absolútne ticho, narušované len zriedka nejakým vtákom.
Konečne sa mohla uvoľniť a myslieť na niečo iné. A tak aj myslela. A zatiaľ čo si rukou rozotierala po tele opaľovací krém, premýšľala nad Vladom. Chýbal jej. Od kedy odcestoval pracovne do Anglicka sa nevideli. Kiež by tu tak teraz bol a pekne ju ponatieral. Už len tá predstava jej rozpaľovala telo. Nie to ešte to žeravé slnko.
